Pokoj s tebou

Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi. Evanjelium podľa Matúša 5,9

NA ZAČIATOK

Jeden stážista sa ma nedávno spýtal: „Čo je dnes najvýznamnejšou prekážkou mieru v cirkvi?“ Hneď sa mi vynorila zmes konfliktov: malicherná žiarlivosť, ambície, ktoré narúšajú jednotu, domáce spory, ktoré rozbíjajú manželstvá a vedú k rozvodom, a tak ďalej. Nad nimi všetkými sa však vynorilo to, čo by mohlo byť najväčšou hrozbou pre pokoj v súčasnej cirkvi - politická zaujatosť, ktorá uprednostňuje kultúrne hodnoty (mnohé z nich celkom legitímne) pred Veľkým poslaním.

Dnes mnohí kresťania spájajú svoju politickú stranu so zjavnou prítomnosťou Kristovho kráľovstva a zaujímajú stranícky postoj, ktorý robí zo sloganov a záchvatov pohoršenia hlavné spôsoby, ako sa identifikujú. V dôsledku toho členovia na opačnej strane nielenže zastupujú inú pozíciu, ale sú vnímaní ako strašné zlo. Taký je antagonizmus, ktorý teraz rozdeľuje politických liberálov a politických konzervatívcov, dokonca aj vrámci cirkvi.

Je možné, aby cirkev pristupovala k tomuto kráľovskému súboju inak?

POHĽAD NA ZAMYSLENIE

Udržiavanie mieru neznamená len byť milý alebo láskavý. Nie je to ani uhasenie plameňov nepriateľstva. Je to Boží plán pre život v spoločenstve, v ktorom Kristus napĺňa naše srdcia a následne preniká svetom.

POZOROVANIE

Spôsob, akým Boh rozširuje pokoj, sa podobá spôsobu, akým poskytuje spravodlivosť – nám, v nás a cez nás. Ako vysvetľuje Pavol, Boh ponúka pokoj ospravedlneným „skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (List Rimanom 5,1). Je to nastavenie našej mysle na Ducha, ktoré vedie k hlbokým dimenziám pokoja vo vnútri (List Rimanom 8,6). A napokon je naším povolaním nechať Boží pokoj prúdiť cez nás tým, že sa budeme usilovať o to, „čo prispieva k pokoju a k vzájomnému budovaniu“ (List Rimanom 14,19). Táto postupnosť je dôležitá, pretože nemôžeme ponúknuť to, čo ešte nevlastníme.

Úzkosť nás však môže pripraviť o sľúbený pokoj. Máme chvíle úzkosti a podráždenosti – možno niekoľko dní, týždňov alebo ročných období – ale vďaka Bohu to netrvá večne. Hlbšia a dôležitejšia ako tento vnútorný nepokoj je naša identita ako synov a dcér Božích v jednote s Kristom, v ktorých prebýva Duch Svätý. Takéto prebývanie si podmaňuje naše srdcia a vedie nás neúprosne, ak nie až váhavo, k pokoju.

Z praktického hľadiska je naše povolanie k budovaniu pokoja jednoducho verejným prejavom toho, čo Duch koná v našom srdci - pestovaním a prejavovaním pôsobenia Krista.

APLIKÁCIA

Čo keby sme namiesto podozrievania a boja vyjadrili trpezlivosť a láskavosť a všetko znášali v mene Krista (Prvý list Korinťanom 13,4;7)? Čo keby sme sa k druhým správali tak, ako by sme chceli, aby sa oni správali k nám (Matúš 7,12; Lukáš 6,31)? Čo keby sme si zobrali k srdcu Pavlove slová: „Vaše slovo nech je vždy láskavé a múdro povedané, aby ste vedeli, ako treba každému odpovedať.“ (List Kolosanom 4,6)?

Mohli by sme si napríklad zachovať záväzok chrániť nenarodených a zachovať Boží plán pre rodinu, a zároveň riešiť rasovú nespravodlivosť a pomáhať chudobným? Takýto druh budovania pokoja od nás nevyžaduje, aby sme robili kompromisy v našom teologickom presvedčení. Vyžaduje si však, aby sme napodobňovali nášho ukrižovaného Spasiteľa, ktorý preukázal lásku k nepriateľom (Matúš 5, 44).

Naše postavenie Božích synov a dcér nás stále viac vedie k božskej praxi budovania pokoja. Takýto pokoj neprichádza ľahko ani lacno, ale Boh pokoja, ktorý vzkriesil nášho Pána Ježiša z mŕtvych, určite spôsobí, že zvíťazí (List Hebrejom 13,20).