Keď sa strata stane ziskom

Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Evanjelium podľa Matúša 5,4

NA ZAČIATOK

Keď filozof a teológ Nicholas Wolterstorff smútil po smrti svojho milovaného, opísal univerzálnu pôsobnosť utrpenia vo svojej knihe Nárek za synom: „Utrpenie schováva svoju tvár pred každým, zatiaľ čo sa každému dáva poznať... Sme jedno v utrpení. Niektorí sú bohatí, niektorí sú bystrí; niektorí športovci, niektorí obdivovaní. Ale všetci trpíme. Lebo všetci si ceníme a milujeme; a v tejto našej súčasnej existencii prináša oceňovanie a láska utrpenie.“

Všadeprítomné utrpenie otvára dvere k nepredstaviteľnej Božej úteche pre každého z nás.

POHĽAD NA ZAMYSLENIE

Keď čelíme strate, môžeme ju znášať buď s trpkosťou, so stoickým odstupom, alebo s vierou. Keď sa rozhodneme reagovať vierou, začneme proces smútku a otvoríme sa Božej úteche.

POZOROVANIE

V priebehu storočí sa kresťania navzájom povzbudzovali, aby uznali a prijali utrpenie ako súčasť života. „Memento mori,“ hovorili. Pamätaj na smrť. Takéto uznanie je však čoraz zriedkavejšie. „Málo z nás,“ poznamenal J.I. Packer, „žijeme každý deň na pokraji večnosti... a v dôsledku toho strácame.“ Toto uznanie vlastnej smrteľnosti sa snažilo dať ľudskej skúsenosti zmysel a naliehavosť.

Tragické je, že sa príliš často snažíme túto skutočnosť popierať, izolujeme sa od druhých, aby sme nevideli ich bolesť a oni nevideli našu. Ukazuje sa však, že izolácia nás oddeľuje aj od viery, nádeje a lásky, nehovoriac o radosti. Nech sa snažíme akokoľvek popierať svoje emócie a umŕtvovať svoju bolesť, naše srdcia zostávajú zraniteľné voči smútku, kým dýchame.

Nedá sa to obísť. Kým budeme prechádzať drsnými, klincami posiatymi cestami tohto rozbitého sveta, budeme trpieť a smútiť. Ale namiesto zúfalého úteku pristúpme k Tomu, ktorý plakal s nami, ktorý sa s nami stotožnil až do úbohej smrti, ktorý sa za nás prihovára počas našich najtemnejších nocí duše. Len matne chápeme, že Boh trpí s nami aj teraz. Nech táto myšlienka poskytne útechu všetkým, ktorí smútia – vrátane nás.

APLIKÁCIA

Často nás pohlcuje len hrozná myšlienka na katastrofu: strach z choroby, obavy o deti, osamelosť, finančná smola, úzkosť zo staroby alebo nepríjemné spomienky. Skrátka, trpíme trvalým prúdom strachu, ktorý púta našu pozornosť do takej miery, že Kristus a Jeho večné zámery sa nám strácajú z dohľadu.

Ale netrpíme osamelo. Kristus zostáva s nami. Ostatní pomocníci zlyhávajú a útechy utekajú, ale Pán zostáva. Jeho božská prítomnosť, ktorá teraz prebýva v našich srdciach, čoskoro naplní vesmír, žiara, ktorá navždy porazí každý diabolský tieň. V ten deň „slnko spravodlivosti vyjde s uzdravením vo svojich krídlach“ (pozri Malachiáš 4,2) a všetko bude vytvorené nanovo. „Zotrie im z očí každú slzu a smrť už viac nebude, ani smútok, ani nárek, ani bolesť už nebude, lebo čo bolo skôr, sa pominulo.“ (Zjavenie Jána 21,4). Áno, „blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Matúš 5,4).