11 mýtov o blízkosti vo vzťahochUkážka

Mýtus #11: Nemôžeš prežívať skutočnú intimitu s niekým, koho sa nemôžeš dotknúť alebo koho nemôžeš vidieť 

Niektorí ľudia si myslia, že nie je možné mať intímny vzťah s Bohom, pretože Ho nemôžeme vidieť, počuť, ani sa Ho dotknúť. Avšak možno je pre nás Boh tým, čím je pre rybu voda. Existuje staré etiópske príslovie, ktoré hovorí: „Ryby objavia vodu ako poslednú.“ Problémom rýb nie je, že by voda bola príliš ďaleko, ide skôr o to, že voda je taká všadeprítomná, že nikdy nepoznali existenciu mimo nej, rovnako, ako sme my nikdy nepoznali existenciu mimo Boha. Je možné, že nie Božia vzdialenosť od nás, ale práve naša závislosť na Ňom nás zaslepuje a nedokážeme vidieť Jeho prítomnosť. Musíme sa naučiť ju rozpoznať. 

V románe Ovocie hnevu je jedna nádherná scéna, v ktorej Tom Joad dáva posledné zbohom svojej matke a uisťuje ju, že jeho prítomnosť presahuje fyzické hranice, aj keď ho nebude môcť vidieť: 

Kdekoľvek sa bude bojovať o to, aby hladní ľudia mali čo jesť, budem tam i ja. Kdekoľvek bude poliš niekoho mlátiť, budem tam i ja... kde budú chlapi zúriť a revať – a že budem aj tam, kde sa hladné deti smejú, lebo vedia, že večera je hotová. A keď naši ľudia budú jesť plodiny, ktoré si dorobili, a budú bývať v domoch, čo si postavia – nuž, budem aj tam. 

Práve vďaka duchovnej prirodzenosti Boha, ktorá sa spočiatku javí ako prekážka v intimite, je intimita s Bohom v skutočnosti hlbšia než s kýmkoľvek iným. On je k nám bližšie než naša vlastná koža. 

Kamarát Sean mi rozprával, aké bolo vyrastať v domácnosti, kde sa rodičia neznášali tak intenzívne, že spolu vôbec nehovorili. Ani jeden z nich však nebol ochotný vysťahovať sa z domu z finančných dôvodov. Sean ako dieťa musel medzi nimi doslova nosiť odkazy, akoby im nejaká sci-fi sila bránila počuť, čo ten druhý hovorí. 

„Sean, povedz svojej matke...“ 

Fyzicky boli na rovnakom mieste, ale emočne obývali úplne rozdielne planéty. 

Na druhej strane, prepojenia v našom vesmíre môžu mať záhadnú schopnosť presahovať fyzickú vzdialenosť. Kvantoví fyzici vravia, že dve prepojené častice môžu byť na rôznych koncoch vesmíru, no zároveň byť tak zvláštne späté, že môžu jedna druhej odpovedať rýchlejšie než rýchlosťou svetla. 

Ako pri matke, ktorej syn je v cudzine vo vojne, alebo u niekoho, koho najbližší priateľ je vážne chorý na druhom konci sveta, existuje duchovné prepojenie, a „rýchlosť ducha“ je ešte vyššia než „rýchlosť svetla“. 

Ďalej je pre nás ťažké predstaviť si intímny vzťah s Bohom z rovnakého dôvodu, prečo je pre mňa ťažké predstaviť si, ako sa kamoším s Markom Zuckerbergom, chodím na obedy s filmovými hviezdami alebo si vymieňam podnikateľské nápady s Markom Cubanom. Takéto vzťahy sú nad moje pomery. Groucho Marx zvykol hovoriť, že by sa nikdy nechcel stať členom klubu, ktorý by bol ochotný prijať za člena jeho. Nakoľko poznám sám seba, je pre mňa ťažké predstaviť si, že by Božie zásady boli také nízke, že by dovoľovali aj mne stať sa členom Jeho rodiny. Ibaže je to tak. 

Samozrejme, existuje ďalší dôvod, prečo si mnoho ľudí nedokáže predstaviť intímny vzťah s Bohom. Nie sú si istí, že Boh existuje. 

Filozof Charles Taylor sa vo svojej knihe A Secular Age (Sekulárna doba) pýta: „Prečo bolo v našej západnej spoločnosti povedzme v roku 1500 prakticky nemožné neveriť v Boha, kým pre mnohých z nás [v 21. storočí] je to nielen ľahké, ale dokonca nevyhnutné?“ Všetci poznáme príbeh o cisárovi bez šiat. Čo ak však neexistuje ani ten cisár? Žijeme v dobe, kedy je ťažké veriť, pretože sa oveľa viac bojíme byť naivní (veriť niečomu, čo nie je pravda), než sa bojíme byť skeptickí (neveriť niečomu, čo je pravda). Často hovoríme o „úprimnej pochybnosti“ a „slepej viere“, ale nikdy nehovoríme o „úprimnej viere“ a „slepej pochybnosti“ (hoci oboje existuje). 

V intímnom vzťahu jeden často usmerňuje myšlienky druhého. Keďže sme obmedzené stvorenia, musíme používať obmedzené prostriedky, vydávame zvuky alebo píšeme na papier znaky, z ktorých sa stávajú slová. No keďže Boh je neobmedzený, môže usmerňovať naše myšlienky bez obmedzených prostriedkov. Boh sa môže nachádzať v ľudskej vďake za východ slnka, v oľutovaní klamstva, návale kreativity, radosti z prebudenia alebo v spokojnosti po dobrom spánku. Ako píše Lewis Smedes v Union with Christ (Zjednotenie s Kristom): „Cesta pútnika neznamená osamelo a s námahou sa vliecť po ceste, je to cesta, ktorá prechádza samotným Kristom. Život začína, pokračuje a končí v Kristovi.“ 

Ako teda prežívame intimitu s Bohom? Jednoducho. Rovnako, ako ju prežívame s hocikým iným. 

Všetko, o čom sme doteraz hovorili, pokiaľ ide o vzájomné vzťahy, platí aj pre vzťah s Bohom. Aj tento vzťah je komplikovaný, niekedy premenlivý, vyžaduje si čas a pozornosť, aby prekvital, vo svojej podstate je obojstranný, poháňa ho láska, a čo je veľmi dôležité, je realizovateľný pre každého. 

To isté platí aj pre prekážky, ktoré nám bránia dosiahnuť intimitu s inými ľuďmi. Zvyknú stáť v ceste aj vzťahu s Bohom: keď s Ním netrávime dostatok času, nevenujeme Mu plnú pozornosť, nesnažíme sa Ho spoznávať, vybíjame si na Ňom frustráciu, nevšímame si Ho a nehľadáme Jeho vôľu. 

Prorok Jeremiáš nám ponúka skvelú lakmusovú skúšku, aby sme mohli rozpoznať úroveň našej intimity s Bohom: „Či pozabudne panna na svoj skvost a mladucha na svoj pás?“ (Odpoveď je, samozrejme, nie.) „No môj ľud veľmi dávno zabudol na mňa.“ 

Ja tomu hovorím strategická strata pamäte, neduh, ktorý zasahuje všetkých. Sľúbime, že spravíme nejakú domácu prácu, postaráme sa o nejaký malý detail, niečo vyčistíme, kúpime alebo opravíme, a potom na to zabudneme. Ak nás však niekto pozve hrať golf na skvelom golfovom ihrisku, daruje nám šek na veľkú sumu alebo nám dá nádherný dar, na to nezabudneme. Nezabúdame veci náhodne. Veci, na ktorých nám záleží, si pamätáme. 

Ak zabudnem na povinnosti alebo skutky služby, na ktoré by iný otec, manžel, farár alebo priateľ pamätal, o mojom srdci to niečo vypovedá. Ak zabúdame tráviť čas s Bohom, čo to vypovedá o srdci? Toto hovorí Neal Plantinga, emeritný prezident Kalvínovej teologickej fakulty: 

Milovať Boha intelektuálne znamená stať sa Jeho študentom, študentom, ktorý sa o Boha skutočne zaujíma. Všimli ste si niekedy, že dosť veľa kresťanov sa o Boha veľmi nezaujíma? Niektorí z nich sú dokonca kňazi. Sú to ľudia, ktorí sa na Boha nepýtajú, nehovoria o Ňom a pravdepodobne na Neho ani nemyslia, kým nemusia. Ich záujem o Boha sa zdá byť čisto profesionálny. 

Nie je to zvláštne? Nemali by sme sa výhradne sústrediť na Boha? Milenci sa sústredia na milovanú polovičku, všímajú si veci, ktoré na nej milujú. 

Znie to zvláštne, ale mojím hriechom môže byť to, že sa na Boha nesústredím, moje myšlienky nesmerujú k Nemu, nepýtam sa, aká môže byť Jeho vôľa pre môj život od jedného momentu k ďalšiemu. Nakoniec sa Boh mojim myšlienkam odcudzí. Zabúdam na Neho, pochybujem o Ňom, nie preto, že by som mal úprimné intelektuálne otázky, ale preto, že Ho dostatočne nemilujem. Zabuchnem Mu dvere pred nosom tisíckrát za deň, a potom sa čudujem, prečo nie je v mojom živote viac. 

Polož si týchto pár otázok, ktoré ti pomôžu zmerať intimitu s Bohom:

    •    Do akej miery prežívam Božiu prítomnosť v poslednej dobe?  

    •    Akú mám chuť čítať Písmo? 

    •    Do akej miery je pre mňa prirodzené prežívať vďačnosť a smerovať ju do neba? 

    •    Modlievam sa viac alebo menej ako v minulosti? 

    •    Je pre mňa modlitba uvoľnenie pri strese alebo ho produkuje viac? Prečo?  

    •    Je moje osobné a spoločenské svedomie stále čistejšie a čistejšie? 

Ježiš povedal, že ľudia, ktorí Ho nazývajú Pánom, ale nestarajú sa o „Jeho najmenších“, si možno myslia, že majú s Bohom intímny vzťah, ale nie je to tak. Ľudia, ktorí s Ním majú intímny vzťah, sa starajú o najzraniteľnejších, ktorých Boh miluje.  

    •    Všímam si núdznych viac? 

    •    Dávam viac, chcem dávať viac?  

    •    Som trpezlivejší? 

Existuje ešte jeden aspekt vzťahu s Bohom, na ktorý musíme upriamiť pozornosť, a zahŕňa aj varovanie, pokiaľ ide o „meranie“ našej intimity s Bohom. Intimita s Bohom je tajomná vec a žiadne ľudské meranie nedokáže adekvátne pochopiť hĺbku Božej lásky. Preto pusté a prázdne miesto v každom z nás je naším tajomstvom, hanbou, trápením a nádejou. 

Niekedy prežívame to, čo by sa dalo nazvať „prítomnosť Božej neprítomnosti“. 

Niekedy Ho hľadáme, modlíme sa, čítame Bibliu, rozdávame sa a túžime po Ňom, no necítime Jeho prítomnosť. 

Neznamená to, že tu nie je. Neznamená to, že sa nestará. Zvláštnym spôsobom sme s Ježišom aj v týchto chvíľach. 

Možno predovšetkým práve v týchto chvíľach. Keď bol Ježiš na kríži, keď vykonával najvyšší a najsvätejší skutok služby, keď sa podvolil vôli svojho Otca ako nikdy predtým, volal: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ Práve to utrpenie, práve chvíľa, kedy prežil, že Boh na Neho zabudol, otvorili ľudstvu cestu do Božej prítomnosti. 

Je možné, že Boh je s nami najviac, keď Ho najmenej cítime. 

Jediný spôsob, ako odmerať intimitu s Bohom, na ktorom naozaj záleží, je ten, ktorý nedokážeme rozpoznať, kým sa nedostaneme na druhú stranu. 

Úryvok z knihy Mal by som ťa radšej, keby si bol trochu viac ako ja - budovanie blízkosti od Johna Ortberga. Použité s povolením Slovenského evanjelizačného strediska. Viac článkov od Johna Ortberga nájdeš na chcemviac.com. Knihu si môžeš objednať aj na knihy.evs.sk . Jej kúpou podporíš vydávanie ďalších podobných čitateľských plánov v rámci Youversion, ako aj ďalších kníh od tohto autora.