Všetko o nebi - SmútokUkážka

Táto socha od Alberta Györgya s názvom „Melanchólia“ sa nachádza pri Ženevskom jazere vo Švajčiarsku. Vystihuje smútok. (Fotografia použitá so súhlasom, nesmie sa reprodukovať.)

Ľudia sa pýtali, a mnohí to aj naznačili: „Už si sa z toho dostal?“ Je to dosť šokujúce, keď si na konci. Jedna čerstvo pozostalá nevesta v našom zbore mi po týždni, áno, po týždni, povedala, že jej členovia zboru naznačovali, že „čoskoro to bude mať za sebou“. Kresťania sa často cítia vinní, alebo ich k tomu nabádajú iní, za dlho pretrvávajúce slzy smútku. Niekedy sa nám iní členovia cirkvi snažia v dobrom takmer nanútiť nereálnu spiritualitu, pretože majú pocit, že by sme podľa nej mali „žiť“. Prečo? Pretože útecha Ducha by zrejme mala stačiť na osušenie sĺz. Skutočnosť je však taká, že k vysušeniu sĺz dôjde až v nebi.

Ani tu nesúdim. Nespočetnekrát sa mi stalo, že som mal v žalúdku betónovú hrču, keď som sa priblížil k pozostalému človeku alebo rodine a volal som k Bohu: „Prosím, daj mi nejaké slová.“ Je to ťažké a často nevieme, čo povedať. Jedným z najpodnetnejších momentov pre mňa a Gill bolo, keď nás prišiel navštíviť náš priateľ Rob Parsons. Počúval nás viac ako hodinu a pol, nedal nám žiadnu radu, povedal nám jeden krátky príbeh. Ale plakal s nami a povedal to najvýstižnejšie, čo mohol ktokoľvek povedať: „Nemám žiadne múdre slová a ani moja modlitba na ceste sem nebola múdra. Jediné, čo som sa mohol modliť, bolo: „Pane, daj, aby som im neublížil.““

Slovo môže občas pomôcť, často je neutrálne, niekedy dokonca škodí (napríklad „Už ťa to prešlo?“). Čo však môžeme urobiť všetci, je svojou prítomnosťou plakať s plačúcimi. Naša prítomnosť a naše slzy dokážu povedať viac, než dokážu povedať slová.

Sťa zlaté jablká na striebornom podnose je slovo vyrieknuté v pravý čas. (Príslovia 25,11).