Všetko o nebi - SmútokUkážka

Niektorí kresťania sa mylne domnievajú, že smútok je prejavom nedostatku viery. Takto cítia potrebu udržiavať si silu namiesto toho, aby sa úprimne vyrovnali s bolestnou stratou. Iní jednoducho nedokážu pochopiť hĺbku bolesti, ktorú prejavujú vdovy, siroty a pozostalí rodičia. Akoby chceli, aby sa všetko vrátilo do normálu! Tento normál už pre pozostalú rodinu alebo osobu neexistuje a nikdy existovať nebude.

Dobrý smútok je potrebný, biblický, zbožný a treba ho podporovať. Ježiš povedal: „Blahoslavení sú tí, čo smútia, lebo budú potešení.“ Je to prísľub z úst všemocného Stvoriteľa, a zároveň pozvanie pre Boží ľud, aby sa na tejto úteche podieľal. Tak či onak, aby mohlo dôjsť k prisľúbenej úteche, musí dôjsť k smútku. Smútok sú slzy, hlasný plač, výkriky, nepredstaviteľná bolesť a pretrvávajúci temný, tienistý, pochmúrny pocit straty.

Dobrý žiaľ nezmizne. Môžeš ho potlačiť, ignorovať, zaneprázdniť, schovať sa pred ním, utiecť pred ním, ale bude tam ležať ukrytý, kým si jedného dňa sám nenájde cestu von.

Dobrý smútok je smútok, ktorý nám umožňuje prejsť do novej fázy existencie. Áno, vdova sa musí naučiť žiť sama a rodičia musia znášať nepredstaviteľný pocit osamelosti, ktorý prináša smrť ich syna alebo dcéry. Súrodenci musia bojovať ako často zabudnutí smútiaci, keď strácajú lásku svojho brata alebo sestry; a deti sa azda najťažšie zo všetkých musia vyrovnať so stratou jedného alebo oboch rodičov. Smútok, ktorý sa poctivo vyrovnáva s bolesťou, je súčasťou procesu uzdravovania.

Takže život už nikdy nebude „normálny“. Často sa hovorí, a je to veľmi pravdivé - nežiješ ďalej, ale žiješ ďalej so svojím smútkom. Niektorí pozostalí hovoria, že je to ako strata končatiny - nikdy sa úplne neuzdravíš, ale naučíš sa žiť inak a prispôsobíš sa.

Smútok ťa vyradí z činnosti. Stále môžeš robiť veci, ale tvoje schopnosti už nie sú také, aké boli.

Stephen Curtis Chapman v rozhovore o svojom albume The Glorious Unfolding opísal bolesť, ktorá sa zdvojnásobuje, keď sa každý deň prebúdzame do nového vedomia straty. Premýšľal, či bude kričať natoľko, že mu odíde hlas. Rovnako ako Gill a ja sa prinútil povedať: „Požehnané meno Pánovo.“ Ako sa píše v knihe Jób, Hospodin dal a Hospodin vzal, nech je požehnané meno Hospodinovo." (Jób 1,21)