Keď viera zlyhá: 10 dní hľadania Boha v tieni pochybnostíUkážka

Žiaľ je výkrik srdca, ktoré je rozbité, krvácajúce a veľmi zranené. Zamerané na svoje utrpenie, je pomliaždené, dotrhané, potáca sa, narieka a volá po spravodlivosti. Žiaľ sa bráni plytkým, zaobaleným a zjednodušujúcim odpovediam. Vyžaduje si tvrdú autentickosť a nebojí sa nezodpovedateľných otázok. 

Žiaľ je pieseň pochybujúcej duše.

Žijeme však v dobe, keď žiaľ prežíva ťažké časy. Nevieme, ako zvládnuť smútok. Uprednostňujeme popieranie. V celej histórii ľudstva sme generáciou, ktorá má najdostupnejšiu liečbu na všetko. Obrazy a príbehy utrpenia nás znepokojujú. Sme otupení zábavou a digitálnym rozptýlením. Sme opojení komfortom. A potom, keď úzkosť otvorí násilné otázky o Bohu a živote, potláčame ich a skrývame. Ale to môže fungovať iba dočasu. Ako rieka, ktorá sa zdvíha zo svojich brehov. Môžeme poprieť alebo sa snažiť obmedziť blížiacu sa povodeň alebo sa naučiť, ako žiť v hlbšej vode.

Písmo preteká príbehmi mužov a žien, ktorí to urobili. Videli, čo sa okolo nich deje, pomenovali nespravodlivosť a volali k Bohu, aby to vysvetlil. Dávid kričal: „Ako dlho, Pane?“ (Žalm 13, 1). Jeremiáš, zdrvený útlakom, ktorého bol svedkom, prosil Boha, aby zasiahol. Jób zúfal. Jakub zápasil. Mojžiš vyzýval. Abrahám pochyboval. Mária sa pýtala. Ježiš plakal.

Žiaľ nie je opakom viery; takto vyzerá viera, keď sa priblíži k smútku. Čím vášnivejšie veríme v Božiu dobrotu, tým vášnivejšie protestujeme, keď je jeho dobrota skrytá.

Preto Ježiš zaplakal pri hrobe svojho priateľa.

Je v poriadku pomenovať našu osamelosť. Je v poriadku vykričať naše sťažnosti. Je v poriadku hnevať sa.

Je v poriadku nemať všetky odpovede.

Boh k nám vždy pobeží, objíme nás a plače tam s nami. A potom cez slzy zbadáme, že ten plačúci má zjazvené ruky. Jeho telo je zlomené. Jeho tvár je znetvorená.

A my si uvedomíme, že On trpel tiež.