Keď viera zlyhá: 10 dní hľadania Boha v tieni pochybnostíUkážka

Pretože žijeme vo svete limitov, pochybujeme.

Pretože nepoznáme všetky odpovede, otázky sa prirodzene vynárajú:

Aký je Boh? Ako Ho môžem poznať? Čo je zmyslom života? Ktorou cestou sa mám vybrať?

Neznámy mystik zo štrnásteho storočia raz povedal, že sa nachádzame „v oblaku nevedomosti“. Preto pochybujeme. Nie vždy vidíme oblohu.

Tu však musíme pripomenúť, že toto všetko bolo súčasťou Božieho plánu. Cielene to takto nadizajnoval. Zabudoval limity do systému. Nebola to chyba v systéme. Vedel, že budeme musieť žiť s toľkými neznámymi. A predsa si zvolil, aby ľudský príbeh vyzeral takto... Keď sa Boh rozhodol stvoriť, mohol povedať áno tisíckam iných možností. Ale neurobil to. Vybral si tento svet. Vybral si teba. Vybral si mňa. Limity a všetko. A stále to nazval „dobré“.

Všetko toto znamená, že pochybnosti sú normálne.

Sú prirodzeným dôsledkom žitia v tomto svete.

Pochybuješ nie preto, že si hrozný človek alebo že si menej duchovný ako všetci ostatní. Pochybuješ, pretože si človek.

Toto je veľmi dôležité, pretože tak veľa kresťanov vidí pochybnosť ako nevýslovný, odporný hriech...

Boh nestvoril Adama a Evu so všetkými odpoveďami na najťažšie otázky života. Namiesto toho im dal priestor na skúmanie, otázky a učenie sa. Vytvoril záhradu, v ktorej mohlo tajomstvo existovať spolu s vierou. To znamená, že keď pochybujeme, nie je to preto, že by sme boli pre Boha sklamaním; je to preto, že pochybnosti sú prirodzenou odpoveďou na obmedzenia nášho chápania. . . .

Viera nie je o obmedzení, je o možnosti. Viera je blízkosť, spriaznenosť, vzťah. Ale na to, aby sme sa tam dostali, niekedy je potrebné, aby sa naše istoty rozbili. Naše vzorce narušili. Naše otázky vynorili. A práve tam, v hĺbke vzťahu, nenarazíme na zoznam náboženských klišé, ale na osobu. Rodí sa priateľstvo.