5. deň: Boh chce mikrofón späť.

Stalo sa ti niekedy, že si trpel pri pohrebnom príhovore, pretože trval 10-krát dlhšie, ako mal? Ja áno. Prečo ľudia, keď držia v ruke mikrofón, úplne strácajú pojem o čase?

Tvoj prastrýko nie je jediný, kto má na svedomí privlastnenie si pohrebu. Často robíme to isté pri našich vlastných úmrtiach. Smútime za nimi, spomíname na ne, nariekame nad nimi – ale nevenujeme pozornosť času. Uviazli sme v smútočnom režime a odmietame sa pohnúť ďalej.

Skôr či neskôr bude Boh chcieť mikrofón späť.

Pohreb musí pokračovať. Takže nás jemne štuchne, aby nám dal vedieť, že zdržujeme proces smútenia. Povzbudí nás, aby sme to pustili a vykročili vpred. Pohreb sa musí skončiť, no nemôže, ak trváme na tom, že budeme stratu navždy prežívať.

V 23. žalme Dávid napísal známe: „Nebudem sa báť zlého, hoc by som šiel temným údolím. Veď ty si so mnou...” Všimni si, že Dávid hovoril o prechádzaní údolím. Údolia smrti a temnoty nemajú byť dlhodobým domovom. Sú určené na prechod, nie na trvalé obývanie. Táto cesta môže chvíľu trvať, ale mala by pokračovať.

Nesnažím sa ti povedať, ako máš smútiť, ale hovorím ti, aby si si pamätal, že si stále v krajine živých, aj keď smútiš za mŕtvymi. Čaká na teba široký, krásny svet a ty si neoddeliteľnou súčasťou tohto sveta. Nestoj tam a nedrž mikrofón príliš dlho, inak prídeš o všetko, čo pre teba Boh má. Môžeš skončiť tak, že tvoja strata sa stane tvojou existenciou a nie iba zastavením na ceste.

Som však posledný, kto by ti mal presne povedať, kedy musí tvoj smútok prejsť do pohrebu. To je medzi tebou a Bohom.

Polož si teda otázku, či by ťa Boh mohol jemne postrčiť, aby si mu dal mikrofón. Hovorí ti, že ročné obdobia sa menia, že je čas ukončiť spomienkovú reč a pozerať do budúcnosti? Ak nie, dopraj si čas smútiť.

Ale ak áno, nechaj sa Jeho milosťou viesť vpred.