Kde sa modlitba stáva skutočnouUkážka

Druhý deň

Boh robí ešte viac, ako očakávame

Problém s modlitbou spočíva v tom, že mnohé naše presvedčenia o tom, čo je modlitba, dobré veci, ktoré sa učíme v kostole, v štúdiách o modlitbe, a dokonca aj naše vlastné modlitby nám zriedkakedy poskytujú útechu v našich ťažkostiach. Zdá sa, že je ľahké zabudnúť na pravdu, keď sa modlitba stane náročnou. Potvrdzujeme, čo všetko Boh urobil, aby nás zachránil, a predsa v modlitbe zabúdame na to, čo urobil, a predpokladáme, že chce len to, aby sme boli dobrí a dali sa dokopy. Potrebujeme viac než len dobrú pripomienku - potrebujeme návod, ako žiť v pravde.

Už sme videli, že súčasťou dobrej správy o modlitbe je, že Boh nám vychádza v ústrety v pravde tým, že nám pripomína, že sa nevieme modliť. Môžeme sa zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť si. Boh to vie. Boh rozumie. Môžeme dokonca potvrdiť, že nám v Ježišovi dal veľkňaza, ktorý nás privádza pred Otca, takže v jeho prítomnosti nestojíme sami, ale sme krytí a vedení tým, skrze ktorého život, smrť a vzkriesenie prijímame Božiu prítomnosť. Boh však ide ešte ďalej.

Keď zápasím s modlitbou, zisťujem, že aj keď poznám tieto pravdy, aj keď môžem potvrdiť všetky dobré veci o modlitbe, často mám pocit, že som na všetku prácu sám. Modlitba je niečo, čo robím ja. Možno aj pre teba je to zápas. Možno je modlitba skôr niečo, čo by si mal robiť, ale často sa k tomu nedostaneš. Aj tu si myslím, že odhaľujeme náš problém. Keď je modlitba niečím, o čom si myslíme, že by sme to mali stihnúť, alebo aktivitou, ktorú vytvárame, rýchlo zistíme, že to nie je niečo, čo máme vo zvyku robiť. Ale čo keby som ti povedal, že to nie je to, čím modlitba je? Čo keby som ti povedal, že modlitba je niečo, do čoho vstupuješ? Súčasťou dobrej správy o modlitbe je, že skôr než vyslovíš slovo, si pozvaný do niečoho, čo sa už deje kvôli tebe. Dokonca aj v našom boji o čas na modlitbu sa s nami Boh stretáva v našej slabosti.

Ako sme spomínali vo včerajšom zamyslení, Pavol nám hovorí, že Duch bol poslaný do našich duší. Práve tam, hlása Pavol, sa „sám Duch prihovára za nás vzdychmi, ktoré sú hlbšie bež slová“. Duch sa ti prihovára z hĺbky tvojho srdca. Duch vidí všetky miesta, o ktoré sa snažíš starať. Duch pozná tvoju najhlbšiu bolesť, zlomenosť a zúfalstvo. Duch sa na ne nepozerá z diaľky, ale Duch zostúpil na tieto miesta a pozná ich ešte viac ako ty. Duch je pre teba prítomný v tvojich najhlbších miestach.

O synovi sa hovorí niečo podobné. Syn „vždy žije, aby sa za nás prihováral“ pred Otcom. Skôr než vyslovíme slovo v modlitbe, Duch za nás stoná z našich najhlbších miest a Syn stojí pred Otcom v našom mene a modlí sa za nás. Naše vlastné slová sú zachytené v ich slovách. Naša vlastná modlitba je nesená ich modlitbami. Keď sa modlíme, vstupujeme do príhovoru Syna a Ducha za nás, keď naše modlitby stúpajú k Otcovi.

Ako príhovor Syna a Ducha mení to, ako sa modlíš? Ak sa Boh už pomodlil tie slová, ktorých sa bojíš, ak Otec naozaj vie všetko, čo potrebujeme, ešte skôr, ako ho o to požiadame (Mt 6,8), prečo sa potom namáhame predložiť Mu veci? Ako by to mohlo vyzerať, keby sme sa jednoducho „predložili“ (Rim 6,13) Bohu, dôverovali jeho pôsobeniu a dokonca verili, že Jeho modlitby stačia?