Zamyslenia II. - Curt A. WestmanUkážka

Pravda bolí...

Ako keď sa sníva hladnému o jedení, ale keď precitne, hlad je neukojený... (Iz 29,8)

Toto je prorocké slovo, ktoré má čo povedať aj nám dnes. Je to volanie zo sveta večnosti, aby sme sa my, ktorí žijeme v kultúre zameranej na konzum, vlastníctvo, predvádzanie sa, zobudili. Aby sme v pravde vedeli rozoznať sen a skutočnosť.

Boh nám chce zjaviť rozdiel medzi tým, čo si myslíme alebo mienime, a tým, čo je skutočnosť. Spomínam si na svoje prvé roky kresťana. Nie som z kresťanskej rodiny. Nikdy som nestretol svojho otca a moja mama si ma nemohla nechať. Dostal som sa k dobrým adoptívnym rodičom. Skoro som sa však dostal na scestie. Keď som mal devätnásť rokov, bol som odsúdený na dva roky. Na ulici som ale stretol ľudí, ktorí mi svedčili o Ježišovi. Smial som sa im, bol som vulgárny a povedal som, že na rozprávky neverím. Po čase sa mi ale toto svedectvo v myšlienkach pripomenulo. Prišla myšlienka: Čo keď hrob nie je to posledné, čo ťa čaká? Čo keď je to vstupná brána do večnosti? Čo keď mali tí kresťania pravdu?

Začal som si čítať Bibliu a pochopil som, že Boh existuje. Hľadal som Ho a našiel som Ho. Za pomoci Božieho Slova a Ducha Svätého som sa dokázal postaviť a povedať, že verím v Ježiša Krista. Bol som oslobodený od viacerých vecí, ktorými som bol poviazaný. Stal som sa z milosti Božím dieťaťom. Vďačnosť vo mne bola obrovská. Začal som k tomu prikladať obrovské slová vyznania. Nie preto, aby som vyzeral duchovnejšie ako ostatní, jednoducho som tomu veril. Keby si sa ma vtedy spýtal na niektoré miesto v Starej alebo Novej zmluve, či tomu verím, moja odpoveď by bolo jasné áno. Vedel som, že Biblia je Božie slovo a veril som všetkému, čo je tam napísané. Je jednoduché kráčať po vode, keď je len päť centimetrov hlboká.

Podobne je jednoduché spievať slová Lutherovej piesne: Môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú! Keď sedíme v bezpečí v kostole alebo v modlitebni. 

Moja dôvera v Bibliu a Boha nebola ale taká veľká, ako som si nahováral. Poznanie bolo dobré a správne, ale nevedel som, že je to len teória. Myslel som si, že mám silnú vieru a nebál som sa vyznať Krista. Avšak to, čo som si myslel, že si myslím, nebolo v mojom živote skutočné.

Vo svojej láske a milosti mi Boh chcel túto pravdu zjaviť a zobudiť ma zo sebaklamu. Chcel ma naučiť rozlišovať medzi snom a skutočnosťou. Voviedol ma do služby, v ktorej sme pašovali Biblie do krajín za „železnou oponou“, ako sme nazývali hranice a múry, ktoré vtedy rozdeľovali Európu.

Sedím si tak v aute spolu so Stevenom. Závora za nami je zavretá. Čaká nás kontrola auta rumunskými colníkmi. Dostávame rozkaz vystúpiť z auta. Jeden ozbrojený colník berie Stevena do malej búdky vedľa, druhý mi oprie o chrbát zbraň a ďalší dvaja prehľadávajú auto. Bál som sa a vôbec som netúžil spievať: ... môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť, hrdlo, dom, náš poklad nie je v tom; nebesá nám zostanú!

Cítil som len strach. Moje presvedčenie o Božej všemohúcnosti a dôvera v Božie sľuby sa rozpadli ako dom z karát. Mal som teoretickú vieru. Naučenú dôveru v Boha. Žiaľ, bola to len učebnicová teória, ktorá neprežila stretnutie s tvrdou realitou na hranici v Rumunsku. Uvedomujem si, o koľko jednoduchšie je ukazovať cestu iným, než sám po nej kráčať. Moja viera bola odhalená. Bola to dobrá teológia, ale bez vnútornej skúsenosti.

Teórie nám nepomáhajú, keď sme naozaj v núdzi. Mnohí sú silní vo vierouke a strážia správne zvestovanie. Samozrejme, že je Božia vôľa, aby to tak bolo, ale život viery je vo svojej hĺbke v skutočnosti osobný vzťah ku všemocnému Bohu.

Tam na hranici som sa cítil nielen ako keby som stratil vieru, ale bál som sa aj o to, že zničím našu úlohu. Cítil som sa nehodný slúžiť prenasledovaným, ktorí boli ochotní trpieť pre svoju vieru.

Musel som uznať, že keďže moja viera je len teóriou, nemôžem už pracovať ako farár. Rozhodol som sa, že skončím. Bolo to to najčestnejšie, čo som mohol spraviť voči sebe, voči Bohu a voči ľuďom, ktorých som mal viesť. 

Takýto človek predsa nemôže byť farárom. Rozhodol som sa. Keď som prišiel domov, mal som to doriešiť. Tento sľub som dal Bohu aj sebe. Nepovedal som to svojmu kolegovi. Nechcel som, aby vedel, akého málo duchovného a slabého spolupracovníka mal so sebou.

Keď som prišiel domov, bol som mimo. Myslel som si, že som veriaci. Nahováral som si, ako silno verím. Zrazu som zistil, že nemám ani vieru, ani sa neviem obetovať. Bolo mi zle. Nechcel som naspäť do sveta, z ktorého som bol zachránený, ale bolo mi ťažko nazývať sa Božím dieťaťom, keďže som nedokázal Bohu dôverovať, keď naozaj o niečo šlo. Nedokázal som si ani čítať Bibliu, ani sa modliť. Svoje útočisko som hľadal v starej knihe od Luthera, ktorú mi raz dal jeden starý muž.

Otvoril som ju náhodne niekde uprostred a čítal som, aj keď som si vo vnútri stále opakoval: Si nehodný, si nehodný byť farárom, si nehodný takej služby. Nemáš vieru.

A zrazu som čítal: Prečo stále rozprávaš o svojej nehodnosti, keď Boh sa na ňu nikdy nepýta?

Tieto slová zapálili svetlo v temnote. Boh začal hýbať mojimi myšlienkami. Akoby mi Boh chcel povedať: „Nehľadaj vieru vo svojom srdci. Ale príď taký aký si, so svojím nedostatkom viery a povedz o svojej núdzi Ježišovi. On je pôvodca a dokonávateľ viery. Ak ti chýba viera, choď k jej Pôvodcovi.“

Predstav si, mňa, ktorý som už nič nemohol, mňa, ktorý som zlyhal, keď išlo do tuhého, mňa Boh neodvrhol, ale dotkol sa ma Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia. On obnovil moje povolanie k službe.

Predstav si, to, čo som si myslel, že je koncom môjho dedičstva a mojej služby, koncom viery a nádeje, bolo v skutočnosti bránou nádeje, kde Boh konečne mohol vo všetkých oblastiach vstúpiť do môjho bezmocného života.

Prikryl moju neveru svojou vernosťou.

Prikryl môj nedostatok viery svojím dokonalým dielom spásy.

Prikryl moju beznádej svojím večným evanjeliom. 

Keď mám takého Boha, nemôžem inak, len Mu slúžiť uprostred všetkej svojej nedokonalosti a trápení. Veď keď som slabý, som silný v Ňom. 

Pravda bolí. Áno, dokáže bolieť, ale nespôsobuje len bolesť. Pravda aj oslobodzuje. Sláv Boha!