Zamyslenia - Curt A. WestmanUkážka

Načo svedčiť, keď nikto nebude počúvať?

Ľudia sa tak ľahko nechajú zamestnať všelijakými modernými modlami, ako je móda, obrázky, dizajn a ich vlastný vzhľad alebo márna sláva a pominuteľnosť. Vtedy myseľ a myšlienky uväznil duch doby a boh tohto sveta. A táto slepota spôsobuje, že pozemské a pominuteľné veci sa stávajú veľkými a dôležitými.

Iní, naopak, skončia vo svojich náboženských aktivitách. Vtedy je ťažké odhaliť „telo“, keď sa niekto stane náboženským človekom. Byť náboženský ešte pre človeka neznamená, že našiel svoj pokoj v Kristovi a Jeho diele.

Telesnú, náboženskú rastlinu je nutné vytrhnúť aj s koreňom, aby sa už telesné zmýšľanie nemohlo rozvíjať. Pavol hovorí: „Zbrane nášho boja nie sú telesné, ale od Boha majú moc zboriť hradby. 

Nimi rúcame ľudské výmysly a každú povýšenosť, čo sa dvíha proti poznávaniu Boha, a nimi viažeme každú myšlienku na poslušnosť Kristovi.“ (2K 10,4-5)

Je rozdiel medzi „veriť v Boha“ a „mať vieru, ktorá je z Boha“. V časoch Jeremiáša práve materializmus a osobný zisk viedli k uctievaniu Boha. Keď Jeremiáš (v 44. kapitole) varuje ľud pred tým, aby hľadali záchranu v odchode do Egypta a varuje pred uctievaním falošných bohov, ľud odpovedá: „Naopak, budeme robiť všetko, čo sme sľúbili, že budeme páliť kadidlo Kráľovnej nebies a prinášať nápojové obety, ako sme to robili my, naši otcovia, naši králi a naše kniežatá v judských mestách a na uliciach Jeruzalema. Vtedy sme mali chleba dosýta, viedlo sa nám dobre a nezažili sme nešťastie. Odkedy sme prestali páliť kadidlo Kráľovnej nebies a prinášať jej nápojové obety, všetkého máme nedostatok a hynieme mečom a od hladu.“ (Jer 44,17-18)

Inými slovami, hrešili a darilo sa im. Opovrhli Božím bohatstvom dobroty, zhovievavosti a trpezlivosti. Boli takí zaslepení, že nevedeli, že cieľom Božej dobroty je doviesť ich k pokániu. (R 2,4) 

Jeremiáš neustále hlásal hluchým ušiam. Ľud sa staral len o lepšie životné podmienky. Nestarali sa, či spoznajú Boha. Nechápali, že je to ich hriech, ktorý ich vtiahol do trápenia a nešťastia. Stále menej vnímali, že sa ženú po ceste do zatratenia. Nikdy by sa nenazvali materialistami, ale žili tak, že materiálne veci boli pre nich najdôležitejšie. A presne tak sa človek stáva materialistom. Taký človek sa predsa nebude zaoberať niečím takým, čo hovoril Jeremiáš! Len tak sa neobráti! Tak prečo Jeremiáš pokračuje vo svojom svedectve, aj napriek tomu, že ľud je proti tomu?

Boh vložil Jeremiášovi do srdca, čo má kázať svojmu ľudu, a to sa naplní. A keď sa to stane, človek si povie: „To je predsa to, čo nám Jeremiáš celý čas hovoril!“ Keby Jeremiáš nevykrikoval správy od Boha, ako by vedeli, že sa plní to, čo im Boží posol zvestoval? A že to, čo sa deje, je iba dôsledkom ich hriechov? Keď príde na nich Boží súd, rozpamätajú sa, že je to to, čo im Jeremiáš hovoril. Nespasí nás naša náboženská aktivita, ani to, že veríme. Je mnoho tých, ktorí tvrdia, že veria a pritom hľadajú svoju útechu v rôznych veciach. Nepýtam sa ťa teraz, či veríš, ale či je tvoja viera zakorenená v prorockom a apoštolskom svedectve Biblie?

Je to Kristus a len On sám, na kom stojí tvoja viera? Je to len Ježiš Kristus, Jeho poslušnosť a Jeho smrť za tvoje hriechy, ktorá ťa môže spasiť!

Boh si povoláva Jeremiáša a posiela ho medzi ľudí so správou od všemohúceho Boha, aby kričal, že správa o spáse a možnosť pokánia, platí pre všetkých.

Ale Boh nikoho nenúti! Boh nás volá a kričí, ale je to naša zodpovednosť, aký postoj zaujmeme, keď nás Boh volá k pokániu a k tomu, aby sme Ho hľadali. Prorok hlása pokánie a spasenie, ale ľud v Jeremiášovej dobe si nemyslí, že to potrebuje. Buď žijú v radosti, potešení a prepychu, alebo prídu časy hladu, trápenia a vojen, a oni si nemyslia, že riešenie je v pokání. Nechcú veriť, že človek musí zaplatiť svoj účet za hriech. Nechcú veriť, že keď nekonajú pokánie, sú pod Božím hnevom. Ako keby kniha Jeremiáš bola napísaná dnes, pretože ani dnes ľudia neveria, že Boh je svätý Boh, ktorý berie na zodpovednosť každého jedného z nás. Božie slovo však hovorí: „Každý človek umiera len raz a potom bude súd.“ (Žid 9,27)

Keď si však človek číta slovo o súde v kontexte, dozvedá sa aj o Božej láske a starostlivosti. A ako každý človek umiera len raz a potom bude súd, tak aj Kristus bol len raz obetovaný, aby vzal na seba hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví nie pre hriech, ale na spásu tým, čo ho očakávajú. (Žid 9,27-28)

Keď má človek viac slobody a peňazí, zrazu má menej miesta a času na Boha. Človek žije ako chce a nemyslí na to, že Božie Slovo hovorí, že dôsledky našich hriechov nás dobehnú. Budeme žať, čo sme zasiali. Podobne, ako za Jeremiáša, človek takúto reč nechce ani dnes počuť.

Jeremiáš prorokoval za čias kráľa Joziáša, za Joacháza, Jójakima, Jójakina a Cidkiju. Všetci títo sa pokúšali zlepšiť situáciu v Jeruzaleme. Každý z nich mal svoje plány a politické programy, ale nebolo nikoho, kto by načúval Božiemu prorokovi, Jeremiášovi. Títo vznešení pohŕdali Jeremiášovou správou – vysmievali sa mu, rúhali a obžalovali ho, že nekráča s dobou.

V istom zmysle slova mali pravdu. Jeremiáš nenasledoval „ducha času“, ale nasledoval Boha a zvestoval Slovo, ktoré mu bolo zverené. Dnes je to už viac ako 2500 rokov odvtedy, čo žil Jeremiáš. Mám teraz skutočne chuť spýtať sa, či dokážeš povedať niečo, čo napr. Cidkija dokázal, niečo, čo je hodné menovania...?

Alebo niečo, čo zostalo po Jójakimovi? Alebo po Jójakinovi? Predstavte si to, o týchto kráľoch sa nepíše nič dobré!

V dobe, keď žili, si však mnohí mysleli, že sú veľmi dôležití a dokázali niečo významné, ale nikto nejavil záujem počúvať Božieho proroka. Bol pre nich bezvýznamný. On im hovoril o spravodlivom Božom súde. To považovali za staromódne.

Komu sa chce počúvať také veci? Takýmto veciam sme verili predtým... No dnes čítame o Jeremiášovi! Nie o kráľovi Jójakímovi alebo Cidkijovi! Jeremiášova správa prežila každého, kto ním opovrhoval. Jeremiášova správa prežila, lebo hlásal Božiu pravda. 

Pravdivosť Božieho Slova bola potvrdená aj v Pánovi Ježišovi, keď povedal: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ (Mt 24,35)

Možno to bola Jeremiášova vedomosť o tejto skutočnosti, že vytrval aj napriek tomu, že ho nikto nepočúval. Vedel, že jeho povolaním nie je len búrať a ničiť. Vedel, že keď bude zlo vytrhnuté aj s koreňmi a modly budú zničené, Boh ho použije, aby nanovo staval a sadil.

Božie Slovo delí ľudstvo na dvoje. Na tých, ktorí prijímajú Božiu správu o spasení a pokání a na tých, ktorí zahadzujú Božiu správu, pretože sami chcú byť pánmi svojich životov. Aj keď málo ľudí počúva, my musíme hovoriť o tom, čo Ježiš vykonal a čo urobil pre nás v našich životoch a čo urobí so životmi tých, ktorým svedčíme, keď Ho budú nasledovať.

Viera v seba samého nikoho nespasí, ale je to On, v ktorom máme skrze našu vieru útočisko. Ten, od koho závisí naša viera, Ježiš Kristus. On ti dokáže odpustiť hriechy a dať ti spasenie, radosť, nádej a večný život. Alebo, ako Ježiš svedčí Nikodémovi: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.

Kto verí v neho, nie je odsúdený. Kto neverí, už je odsúdený, pretože neuveril v meno jednorodeného Božieho Syna.“ (J 3,17-18)

To je večná pravda. Preto ju musíme odovzdávať ďalej, buď ľudia naše svedectvo prijmú, alebo nie. Zažijeme aj to, že niekedy sa Slovo uchytí a bude prinášať ovocie práve u tých, u ktorých by sme to najmenej čakali. Preto budeme svedčiť o našom Pánovi Ježišovi!

Tak sa stane s mojím slovom, ktoré mi vyjde z úst. Nevráti sa ku mne naprázdno, pretože urobí to, čo som si želal, a dosiahne to, kvôli čomu som ho poslal. (Iz 55,11)

Preto budeme pokračovať a odovzdávať Božie evanjelium ďalej!