Modlitba - Timothy KellerUkážka

Ježiš je Prostredník medzi nami a Bohom (1Tim 2,5, porov. Žid 8,6, 12,24). Všetky starodávne krajiny a kultúry mali chrámy, pretože ľudské bytosti kedysi prirodzene vedeli, že existuje trhlina, obrovská priepasť medzi nami a božstvom. Boh je veľký a my sme malí – Boh je dokonalý a my máme chyby. Chrámy boli miestom, kde sa vynakladalo úsilie na preklenutie tejto trhliny. Prinášali sa obete a dary a profesionálni „prostredníci“ (kňazi) vykonávali obrady, ktorými sa snažili priblížiť vzdialené božstvo.

Všetku túto snahu považovali za čiastočnú a neúplnú. Žiadne náboženstvo netvrdilo, že je možné túto trhlinu vyplniť. Aristoteles napríklad povedal, že je síce možné bohov uctievať a uzmieriť, ale skutočné dôverné priateľstvo s bohom nie je možné. Filozof hovoril, že priateľstvo si vyžaduje, aby obe strany mali veľa spoločného ako seberovní. Musia si byť podobní. Keďže Boh je nekonečne väčší ako ľudské bytosti, „možnosť priateľstva zaniká“.

Teraz však máme konečného Prostredníka a Kňaza, ktorý je zavŕšením všetkých kňazov (Žid 4,14 – 15). On odstraňuje trhlinu, aby sme mohli poznať Boha ako Priateľa (porov. 2M 33,11). Je to preto, že Syn Boží „vo všetkom sa musel stať podobným bratom, aby sa stal milosrdným a verným veľkňazom“ (Žid 2,17). „Veď nemáme Veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, ale (máme Veľkňaza), podobne pokúšaného vo všetkom, (ale) bez hriechu“, preto môžeme pristupovať „s dôverou ku trónu milosti“ (Žid 4,15 – 16). Tu je teda tvrdenie, ktoré by Aristoteles – a vskutku všetci filozofi a náboženskí učitelia na svete – považovali za poburujúce. Ako by mohol byť Boh naším dôverným Priateľom? Ako k Nemu môžeme pristupovať s úplnou dôverou? Môžeme, pretože Boh sa stal podobný nám, rovnako smrteľný a vystavený utrpeniu a smrti. Spravil to, aby nám mohlo byť odpustené a aby sme boli ospravedlnení vierou, a nie pre našu snahu a zásluhy. Z toho dôvodu môžeme prísť bližšie.