Neodolateľná milosť

Ako hriešnici chceme mať svoj podiel na spasení. Pravdou však je, že koláč nikdy nebol tvoj. Je to dar… a to je ten najväčší dar, aký si mohol kedy dostať. V liste Efezanom 2,8-9 sa píše: „Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar. Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.“ Viera a pokánie sú Božím darom… žiadna iná cesta nie je. Keby si si ju mohol nejako zaslúžiť sám, už by to nebola milosť (pozri Skutky 11,18). Učenie o milosti ukazuje Božiu zvrchovanú vôľu v tvojom živote. A doktrína, na ktorú sa dnes zameriame, je neodolateľná, navždy udržujúca Božia milosť.

Málokedy sa stretávam s kresťanmi, ktorí si pripisujú zásluhy za svoje obrátenie. A ak by som aj niekoho takého stretol, pravdepodobne si neuvedomuje skazenosť svojho hriechu a Božiu spasiteľskú moc. V srdci čerstvo obráteného človeka je čosi, čo v ňom vyvoláva túžbu vzdávať všetku slávu Bohu, až kým nepríde. Ak by sme mali moc spasiť sami seba, prečo niektorí, keď počujú evanjelium uveria, ale iní nie? Ak si prijal Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa, nie je to pre to, že si múdrejší a menej hriešni ako tí, ktorí sa odvracajú od Neho. V žiadnom prípade. Môžeš si byť istý, že si za to nemôžeš pripísať zásluhu. Je to z Božej milosti. To je to, čo máme na mysli pod neodolateľnou milosťou.

Z určitého dôvodu sa to nazýva Učenie o milosti: všetko sa vracia k milosti za milosťou. Keď ťa Boh zaujme a odhalí tvoj hriech, evanjelium sa zjaví spôsobom, ktorému sa nedá odolať. Nehovorím, že každému vplyvu Ducha Svätého sa nedá odolať - namiesto toho zdôrazňujem skutočnosť, že Duch Svätý vo svojom božskom rozhodnutí môže prekonať každý odpor a urobiť svoj vplyv neodolateľným. V 2. liste Korinťanom 1,22-24 Pavol hovorí: „On nás aj označil pečaťou a Ducha dal do našich sŕdc ako závdavok. Volám však Boha za svedka svojej duše, že len kvôli tomu, aby som vás ušetril, som už viac neprišiel do Korintu. Nie že by sme chceli panovať nad vašou vierou, ale chceme spolupracovať na vašej radosti — veď vo viere stojíte pevne.“ Keď si ťa Boh povolá a vyvolí, prekoná aj odpor, s ktorým sa pred obrátením stretáme. Odpor nie je väčší ako Božia zvrchovanosť - no ešte viac odhaľuje Jeho zvrchované cesty. Boh pripúšťa odpor a premáha ho, keď sa tak rozhodne vo svojom dokonalom načasovaní (pozri Žalm 115,3 a Daniel 4,35). Z toho by malo byť zrejmé, že neodolateľná milosť nikdy neznamená, že nás Boh núti veriť v Neho a nasledovať Ježiša proti našej vôli. Veriť, robiť pokánie a nasledovať Ježiša je vždy z našej vlastnej vôle. V podstate by sme si protirečili, keby sme tvrdili, že Boh nás núti, aby sme v neho verili (pozri Rimanom 9,14-23). 

Odporcovia by spochybňovali Božiu vôľu, no Pavlovo učenie je toho príkladom v celom Svätom písme. Pavol odpovedá v liste Rimanom 9,20-21 zvolaním: „Ó, človek, ktože si ty, že odvrávaš Bohu? Vari povie výtvor tvorcovi: „Prečo si ma takto urobil?“ Alebo či hrnčiar nemá moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznešený účel, druhú na všedný?“ Naše srdce je tak neuveriteľne zlé, že aj keby sme chceli spoznať Boha, nedokázali by sme to z vlastnej vôle. Naša hriešnosť zaslepuje - niečo také špinavé a nečisté by nikdy nemohlo vidieť Božiu tvár, ak by nás On sám k sebe nepriviedol ako prvý. Neodolateľná milosť sa vzťahuje na zvrchované Božie pôsobenie, ktoré premáha hriešnu vzburu nášho srdca a volá nás ku Kristovi, aby sme mohli byť spasení. Aby sme sa mohli zmieriť s neodolateľnou milosťou, musíme si plne uvedomiť svoju úplnú skazenosť. Ak sme mŕtvi vo svojich hriechoch, neschopní odovzdať svoj život Kristovi kvôli svojej padlej prirodzenosti, potom nikdy neprídeme ku Kristovi, ak nás k nemu Boh osobne nepovolá. On prekonáva našu vlastnú vzburu. Rimanom 8,7-8 uvádza: „Pretože zmýšľanie tela je nepriateľstvom voči Bohu — nepodrobuje sa totiž Božiemu zákonu; veď sa ani nemôže. Tí, čo žijú v tele, nemôžu sa páčiť Bohu.“ Človeku, ktorý hovorí, že môžeme využiť svoju slobodu na to, aby sme sa vzopreli Božej milosti alebo ju prijali, hovorím, že to nie je biblické. Biblia učí, že tí, ktorí žijú podľa tela, sa nemôžu páčiť Bohu. Človeka miluje, no hriech nenávidí. Je to možné len Božím zásahom - z Jeho vôle - a tým, že nám dá novú prirodzenosť. Ako povedal Charles Spurgeon: „Verím, že dielo znovuzrodenia, obrátenia, posvätenia a viery nie je aktom slobodnej vôle a moci človeka, ale mocnej, účinnej a neodolateľnej milosti.“ Pre kresťanov by toto zjavenie malo byť viac než oslobodzujúce. Na našich pleciach už neleží tlak našej spásy; namiesto toho je naša spása v rukách nášho nebeského Otca... a v Jeho rukách spočíva milosť za milosťou.

Raegan Thornhill

Diskusné otázky:

1. Počul si už o neodolateľnej milosti? Ak áno, čo to podľa teba znamená? Ak nie, aká bola tvoja reakcia na ňu? Prečo je dôležité tomu porozumieť?

2. Čo podľa teba mal na mysli Ježiš v Jánovi 3,5, keď hovoril o „narodení z vody a Ducha"? Čo podľa teba znamenalo narodenie z vody v tomto kontexte? Ovplyvnilo toto čítanie nejak tvoje chápanie, vnímanie milosti?

3. Je úryvok z Ezechiela 36,25-27 zobrazením diela obnovy, a zároveň predobrazom evanjelia?

Viac naNeodolateľná milosť