Žalmy 78:1-72
Žalmy 78:1-72 Slovenský ekumenický preklad s DT knihami (SEBDT)
Ľud môj, počúvaj moje poučenie! Svoje ucho nakloň k slovám mojich úst. Chcem hovoriť príslovia, vyrozprávať záhadné príbehy dávnych čias, čo sme počuli a poznáme, o čom nám otcovia rozprávali. Nezatajíme ich deťom, budúcemu pokoleniu rozpovieme slávne skutky Hospodina, jeho moc a divy, ktoré urobil. Jákobovi určil ustanovenia, Izraelovi dal zákon a našim otcom prikázal, aby s ním oboznamovali svoje deti, aby o ňom vedelo aj budúce pokolenie, deti, čo sa narodia. Tie budú o tom ďalej rozprávať svojim deťom, aby dôverovali Bohu, nezabúdali na Božie skutky a zachovávali jeho prikázania, aby neboli ako ich predkovia, pokolenie vzdorovité a neposlušné, pokolenie s nestálym srdcom, ktorého duch nebol verný Bohu. Lukom vyzbrojení Efrajimovci zutekali v deň boja. Nezachovávali zmluvu s Bohom a odmietali žiť podľa jeho zákona. Zabudli na jeho skutky a na divy, ktoré im ukázal. Pred ich otcami robil divy v egyptskej krajine na coanskom poli. Rozdelil more a previedol ich, vodu postavil ako val. Vo dne ich vodieval oblakom a svetlom ohňa v noci. Rozštiepil skaly na púšti a hojne ich napájal ako z podzemného vodstva, vyviedol riavy zo skaly a vody nechal tiecť prúdom. No oni ďalej hrešili proti nemu, na púšti sa priečili Najvyššiemu. V mysli pokúšali Boha, žiadali pokrm podľa svojich chúťok. Reptali proti Bohu a hovorili: „Môže Boh prestrieť stôl na púšti? Skalu síce udrel tak, že tiekli vody a prúdili potoky, no môže dať aj chlieb a svojmu ľudu pripraviť aj mäso?“ Počul to Hospodin a rozhneval sa; vzplanul oheň proti Jákobovi, hnev vyšľahol aj proti Izraelovi, lebo nedôverovali Bohu, nedúfali v jeho pomoc. Zhora rozkázal mračnám a uvoľnil vráta nebies; mannu im zosielal ako dážď, aby sa najedli, dával im nebeské obilie. Sýtiť sa smeli anjelským chlebom. Stravu im poslal do sýtosti. Na nebi uvoľnil východný vietor a južný prihnal svojou mocou. Spustil na nich spŕšku mäsa ako prach, okrídlené vtáctvo ako morský piesok. Spustil ho doprostred tábora, okolo ich príbytkov. Najedli, ba presýtili sa; doprial im, čo si žiadali. Nestihli uspokojiť svoju žiadostivosť, jedlo mali ešte v ústach, keď Boží hnev vzplanul proti nim, pozabíjal ich popredných mužov a pozrážal junač Izraela. Napriek tomu ďalej hrešili a neverili jeho divom. V márnosti teda ukončil ich dni a v predčasnom skone ich roky. Kedykoľvek ich trestal smrťou, hľadali ho, opätovne vyhľadávali Boha; rozpamätúvali sa, že Boh je im skalou, Boh, Najvyšší, je ich vykupiteľ. Ústami ho však klamali, jazykom mu luhali, ani svojím srdcom neboli pri ňom, nezostali verní jeho zmluve. On však bol milosrdný, odpúšťal vinu, nedopustil záhubu, často odvracal svoj hnev, neprejavil všetku svoju prchkosť. Pamätal, že sú telo, vietor, ktorý zaduje a nevracia sa. Čo sa mu len navzpierali na púšti a natrápili ho na pustatine! Znova pokúšali Boha, zarmucovali Svätého Izraela. Nepripomínali si jeho mocnú ruku ani deň vyslobodenia z útlaku, keď dával svoje znamenia v Egypte, keď konal divy na coanskom poli. Ramená riek a toky premenil na krv, aby sa nemohli napiť. Poslal na nich hmyz, aby ich štípal, žaby, aby im škodili. Ich úrodu vydal napospas hmyzu a plody ich námahy kobylkám. Ich vinič zbil krupobitím a sykomory ľadovcom. Ich dobytok vydal krupobitiu a ich stáda bleskom. Poslal na nich páľavu svojho hnevu, prudkého hnevu, prchkosti a súženia, húf poslov záhuby. Uvoľnil cestu svojmu hnevu, ich duše neušetril pred smrťou, ich život vydal napospas morovej nákaze. V Egypte pozabíjal všetko prvorodené, prvotiny plodnej sily v Chámových stanoch. Svoj ľud však viedol ako ovce. Púšťou ich sprevádzal ako stádo, bezpečne ich vodil, nemuseli sa báť, no ich nepriateľov pohltilo more. Priviedol ich k svojmu svätému územiu, k vrchu, čo získala jeho pravica. Vyhnal národy spred nich, meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu a v stanoch pohanov ubytoval izraelské kmene. Pokúšali však Boha, Najvyššieho, vzdorovali mu a nedbali na jeho ustanovenia. Odklonili sa a spreneverili ako ich otcovia, zlyhali ako nespoľahlivý luk. Urážali ho na obetných výšinách a modlami ho podnecovali k žiarlivosti. Boh to počul, rozhneval sa a úplne zavrhol Izrael. Opovrhol príbytkom v Šile, stanom, v ktorom prebýval medzi ľuďmi. Svoju moc vydal do zajatia a svoju okrasu do rúk protivníka. Svoj ľud vydal meču a zanevrel na svoje dedičstvo. Ich mládencov strávil oheň, ich pannám nespievali svadobné piesne, ich kňazi padli mečom a ich vdovy neplakali. Pán však precitol ako zo spánku, ako hrdina rozjarený vínom. Odrazil svojich protivníkov a vystavil ich večnej potupe. Zavrhol Jozefov stan ani Efrajimov kmeň si nevyvolil, no vyvolil si Júdov kmeň, vrch Sion, ktorý miloval. Postavil svätyňu pevne ako nebesia, ako zem, ktorú založil naveky. Vyvolil si Dávida, svojho sluhu, vzal ho od ovčích košiarov, odviedol ho od dojných oviec, aby pásol Jákoba, jeho ľud, a Izrael, jeho dedičstvo. Pásol ich s bezúhonným srdcom, skúsenou rukou ich viedol.
Žalmy 78:1-72 Slovenský ekumenický preklad (SEB)
Ľud môj, počúvaj moje poučenie! Svoje ucho nakloň k slovám mojich úst. Chcem hovoriť príslovia, vyrozprávať záhadné príbehy dávnych čias, čo sme počuli a poznáme, o čom nám otcovia rozprávali. Nezatajíme ich deťom, budúcemu pokoleniu rozpovieme slávne skutky Hospodina, jeho moc a divy, ktoré urobil. Jákobovi určil ustanovenia, Izraelovi dal zákon a našim otcom prikázal, aby s ním oboznamovali svoje deti, aby o ňom vedelo aj budúce pokolenie, deti, čo sa narodia. Tie budú o tom ďalej rozprávať svojim deťom, aby dôverovali Bohu, nezabúdali na Božie skutky a zachovávali jeho prikázania, aby neboli ako ich predkovia, pokolenie vzdorovité a neposlušné, pokolenie s nestálym srdcom, ktorého duch nebol verný Bohu. Lukom vyzbrojení Efrajimovci zutekali v deň boja. Nezachovávali zmluvu s Bohom a odmietali žiť podľa jeho zákona. Zabudli na jeho skutky a na divy, ktoré im ukázal. Pred ich otcami robil divy v egyptskej krajine na coanskom poli. Rozdelil more a previedol ich, vodu postavil ako val. Vo dne ich vodieval oblakom a svetlom ohňa v noci. Rozštiepil skaly na púšti a hojne ich napájal ako z podzemného vodstva, vyviedol riavy zo skaly a vody nechal tiecť prúdom. No oni ďalej hrešili proti nemu, na púšti sa priečili Najvyššiemu. V mysli pokúšali Boha, žiadali pokrm podľa svojich chúťok. Reptali proti Bohu a hovorili: „Môže Boh prestrieť stôl na púšti? Skalu síce udrel tak, že tiekli vody a prúdili potoky, no môže dať aj chlieb a svojmu ľudu pripraviť aj mäso?“ Počul to Hospodin a rozhneval sa; vzplanul oheň proti Jákobovi, hnev vyšľahol aj proti Izraelovi, lebo nedôverovali Bohu, nedúfali v jeho pomoc. Zhora rozkázal mračnám a uvoľnil vráta nebies; mannu im zosielal ako dážď, aby sa najedli, dával im nebeské obilie. Sýtiť sa smeli anjelským chlebom. Stravu im poslal do sýtosti. Na nebi uvoľnil východný vietor a južný prihnal svojou mocou. Spustil na nich spŕšku mäsa ako prach, okrídlené vtáctvo ako morský piesok. Spustil ho doprostred tábora, okolo ich príbytkov. Najedli, ba presýtili sa; doprial im, čo si žiadali. Nestihli uspokojiť svoju žiadostivosť, jedlo mali ešte v ústach, keď Boží hnev vzplanul proti nim, pozabíjal ich popredných mužov a pozrážal junač Izraela. Napriek tomu ďalej hrešili a neverili jeho divom. V márnosti teda ukončil ich dni a v predčasnom skone ich roky. Kedykoľvek ich trestal smrťou, hľadali ho, opätovne vyhľadávali Boha; rozpamätúvali sa, že Boh je im skalou, Boh, Najvyšší, je ich vykupiteľ. Ústami ho však klamali, jazykom mu luhali, ani svojím srdcom neboli pri ňom, nezostali verní jeho zmluve. On však bol milosrdný, odpúšťal vinu, nedopustil záhubu, často odvracal svoj hnev, neprejavil všetku svoju prchkosť. Pamätal, že sú telo, vietor, ktorý zaduje a nevracia sa. Čo sa mu len navzpierali na púšti a natrápili ho na pustatine! Znova pokúšali Boha, zarmucovali Svätého Izraela. Nepripomínali si jeho mocnú ruku ani deň vyslobodenia z útlaku, keď dával svoje znamenia v Egypte, keď konal divy na coanskom poli. Ramená riek a toky premenil na krv, aby sa nemohli napiť. Poslal na nich hmyz, aby ich štípal, žaby, aby im škodili. Ich úrodu vydal napospas hmyzu a plody ich námahy kobylkám. Ich vinič zbil krupobitím a sykomory ľadovcom. Ich dobytok vydal krupobitiu a ich stáda bleskom. Poslal na nich páľavu svojho hnevu, prudkého hnevu, prchkosti a súženia, húf poslov záhuby. Uvoľnil cestu svojmu hnevu, ich duše neušetril pred smrťou, ich život vydal napospas morovej nákaze. V Egypte pozabíjal všetko prvorodené, prvotiny plodnej sily v Chámových stanoch. Svoj ľud však viedol ako ovce. Púšťou ich sprevádzal ako stádo, bezpečne ich vodil, nemuseli sa báť, no ich nepriateľov pohltilo more. Priviedol ich k svojmu svätému územiu, k vrchu, čo získala jeho pravica. Vyhnal národy spred nich, meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu a v stanoch pohanov ubytoval izraelské kmene. Pokúšali však Boha, Najvyššieho, vzdorovali mu a nedbali na jeho ustanovenia. Odklonili sa a spreneverili ako ich otcovia, zlyhali ako nespoľahlivý luk. Urážali ho na obetných výšinách a modlami ho podnecovali k žiarlivosti. Boh to počul, rozhneval sa a úplne zavrhol Izrael. Opovrhol príbytkom v Šile, stanom, v ktorom prebýval medzi ľuďmi. Svoju moc vydal do zajatia a svoju okrasu do rúk protivníka. Svoj ľud vydal meču a zanevrel na svoje dedičstvo. Ich mládencov strávil oheň, ich pannám nespievali svadobné piesne, ich kňazi padli mečom a ich vdovy neplakali. Pán však precitol ako zo spánku, ako hrdina rozjarený vínom. Odrazil svojich protivníkov a vystavil ich večnej potupe. Zavrhol Jozefov stan ani Efrajimov kmeň si nevyvolil, no vyvolil si Júdov kmeň, vrch Sion, ktorý miloval. Postavil svätyňu pevne ako nebesia, ako zem, ktorú založil naveky. Vyvolil si Dávida, svojho sluhu, vzal ho od ovčích košiarov, odviedol ho od dojných oviec, aby pásol Jákoba, jeho ľud, a Izrael, jeho dedičstvo. Pásol ich s bezúhonným srdcom, skúsenou rukou ich viedol.
Žalmy 78:1-72 Sväté Písmo - katolícky preklad (SSV)
Asafova poučná pieseň. Počúvaj, ľud môj, moju náuku, nakloň sluch k slovám mojich úst. Otvorím svoje ústa v podobenstvách, vyrozprávam starodávne tajomstvá. Čo sme počuli a poznali a čo nám rozprávali naši otcovia, nezatajíme pred ich synmi; ďalším pokoleniam vyrozprávame slávne a mocné skutky Pánove a zázraky, ktoré urobil. Jakubovi dal nariadenie a pre Izraela vyhlásil za zákon, aby to, čo prikázal našim otcom, zvestovali svojim synom; majú to vedieť aj ďalšie pokolenia, synovia, ktorí sa narodia. Oni prídu a vyrozprávajú svojim deťom, aby svoju dôveru vkladali v Boha, aby nezabúdali na Božie diela a zachovávali jeho príkazy; aby neboli ako ich otcovia, vzdorné a zatvrdlivé pokolenie, pokolenie nestáleho srdca, ktorého duch nebol verný Bohu. Synovia Efraima, obratní lukostrelci, v deň bitky utiekli. Nezachovávali zmluvu s Bohom a odopreli kráčať podľa jeho zákona. Zabudli na jeho činy a na zázraky, ktoré im ukázal. Pred zrakom ich otcov divy vykonal v krajine egyptskej, na pláni taniskej. Rozdvojil more a previedol ich cezeň, vody postavil ako val. Vo dne ich viedol oblakom, za noci žiarou ohnivou. Rozštiepil skalu na púšti a napojil ich vodou ako z prívalu. Potokom dal vytrysknúť zo skaly a vody nechal ako rieky tiecť. Ale oni proti nemu ďalej hrešili, na stepi popudzovali k hnevu Najvyššieho. Pokúšali Boha vo svojom srdci, dychtivo sa dožadovali pokrmu. Proti Bohu reptali a vraveli: „Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?“ A on naozaj udrel na skalu a voda vytiekla a potoky sa rozliali. „A či on môže aj chlieb dať a svojmu ľudu mäso obstarať?“ Počul to Pán a hnevom zahorel, oheň vzplanul proti Jakubovi a hnev vzkypel proti Izraelovi. Lebo nedôverovali Bohu a nedúfali v jeho pomoc. Rozkázal teda horným oblakom a otvoril brány nebies; a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba. Človek jedol chlieb anjelský; pokrmu im dal dosýta. Z oblohy vyburcoval vietor východný, svojou mocou priviedol vietor od juhu a spustil sa na nich dážď mäsa ako prach, okrídlené vtáky ako morský piesok. Padali doprostred ich tábora, okolo stanov. Nuž jedli a nasýtili sa nadmieru, splnil im, čo si žiadali. Ešte boli zachvátení svojou žiadostivosťou, ešte mali pokrm v ústach, keď proti nim vzplanul Boží hnev, popredných mužov pozabíjal a zničil výkvet Izraela. Ale oni ďalej hrešili a neverili v jeho zázraky. Ich dni ukončil ako dych, ich roky náhlou smrťou. Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali, obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu. Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc, že Najvyšší, Boh, je ich záchranca. No podvádzali ho svojimi ústami, svojím jazykom ho klamali. Ich srdcia neboli k nemu úprimné, ani jeho zmluve neboli verní. On sa predsa zľutoval a odpustil im vinu a nezničil ich. Často svoj hnev potlačil a nedal celkom vzplanúť svojmu rozhorčeniu. Veď pamätal, že sú len ľudia, závan, ktorý sa rozplynie a nevráti. Koľko ráz ho na púšti popudzovali a k hnevu na stepi podnecovali. Znova a znova pokúšali Boha a roztrpčovali Svätého Izraela. Už nepamätali na jeho činy, ani na deň, v ktorý ich vyslobodil z rúk utláčateľov. V Egypte urobil svoje znamenia, svoje zázraky na pláni taniskej. Na krv premenil ich rieky a potoky, že už nemali čo piť. Zoslal na nich komáre, aby ich štípali, žaby, aby ich trápili. Ich úrodu vydal húseniciam napospas a kobylkám plody ich námahy. Vinice im zbil ľadovcom a moruše mrazom. Ľadovcu vydal ich dobytok, ich čriedy bleskom ohnivým. Zoslal na nich oheň svojho hnevu, rozhorčenie, hrôzu a strach ako poslov skazy. Uvoľnil cestu svojmu hnevu, neušetril ich od smrti, ich život vydal moru napospas. Pobil všetko prvorodené v Egypte, prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových. Svoj ľud však ako ovce vyviedol a viedol ako stádo po púšti. Viedol ich bezpečne a nemali strach, ich nepriateľov však more pokrylo. A priviedol ich do svojej svätej zeme, na vrch, čo získala jeho pravica. Pred nimi vyhnal kmene pohanské, meračským lanom im rozdelil dedičnú krajinu a v stanoch pohanov dal bývať kmeňom izraelským. Ale oni pokúšali a popudzovali Najvyššieho, Boha, a nezachovávali jeho príkazy. Odpadávali a boli neverní ako ich otcovia, sklamali ako pokazený luk. Rozhnevali ho obradmi na výšinách a svojimi modlami vzbudili jeho žiarlivosť. Počul to Boh a rozhneval sa a na Izraela veľmi zanevrel. Opustil príbytok v Silo, stánok, v ktorom prebýval medzi ľuďmi. Vydal svoju silu do zajatia, do rúk nepriateľa svoju nádheru. Svoj ľud vydal meču napospas a hnevom zahorel proti svojmu dedičstvu. Ich mládencov pohltil oheň, ich panny sa nemohli zasnúbiť. Kňazi padli pod mečom a ich vdovy nemal kto oplakať. Pán sa však prebral ako zo spánku, ako hrdina vínom zmorený. Porazil utekajúcich nepriateľov, pokryl ich večnou potupou. Zavrhol stánok Jozefov, ani Efraimov kmeň si nezvolil, lež vyvolil si kmeň Júdov, vrch Sion, ten si obľúbil. A vystavil si svätyňu ako nebo vysokú, ako zem, ktorú upevnil naveky. A vyvolil si svojho sluhu Dávida, od čriedy oviec ho vyzdvihol, vzal si ho od oviec, čo majú mláďatá, aby pásol Jakuba, jeho ľud, a Izraela, jeho dedičstvo. A on ich pásol so srdcom bez úhony a viedol ich rukou skúsenou.
Žalmy 78:1-72 Biblia - Evanjelický preklad (SLB)
Poučný žalm Ásáfov. Načúvaj, ľud môj, môjmu poučeniu, nakloň si uši k rečiam mojich úst. Otvoriť chcem ústa k podobenstvu, pradávnych časov vyrozprávať deje, ktoré sme počuli a poznáme, a naši otcovia nám o nich rozprávali. Nezatajíme ich pred synmi, rozpovieme ich budúcemu pokoleniu, Hospodinove slávne skutky, Jeho silu, aj divy, ktoré urobil: Postavil v Jákobovi svedectvo a ustanovil zákon v Izraeli, o ktorom našim otcom prikázal, aby ho hlásali svojim synom. "Aby vedelo o tom i budúce pokolenie; synovia, čo sa narodia, nech rozpovedia svojim synom, ""aby v Bohu skladali svoju nádej, na skutky Božie nezabúdali, ale zachovávali Jeho prikázania; "aby neboli ako ich otcovia, to pokolenie odbojné a spurné, pokolenie, čo vrtkavé má srdce a ducha Bohu neverného. Efrajimci, ozbrojení lukostrelci, dali sa na útek v deň boja "a nezachovávali zmluvu Božiu i zdráhali sa chodiť podľa Jeho zákona; "zabudli na Jeho činy a na Jeho divné skutky, ktoré im ukázal. "Pred ich otcami robil divy v Egypte, na Cóánskom poli; "rozdelil more a previedol ich: postavil vody ako val. Oblakom ich viedol vo dne a svetlom ohňa po celú noc. Rozštiepil skaly na púšti a napájal ich hojne ako z podzemného vodstva. Vyviedol riavy zo skaly a vody spustil ako rieky. Oni však ďalej hrešili proti Nemu, na púšti priečili sa Najvyššiemu. A pokúšali Boha v srdci, žiadajuc pokrm podľa svojich chúťok. Hovorili proti Bohu a vraveli: Či môže Boh stôl prestrieť na púšti? Hľa, udrel na skalu, a tiekli vody a valili sa potoky. Ale či môže dať aj chleba? Či svojmu ľudu mäso pripraví? "Počul to Hospodin, a rozhneval sa preto; vzplanul oheň proti Jákobovi, aj proti Izraelu vystúpil hnev, "lebo neverili Bohu a nedúfali v Jeho pomoc. "Dal teda hore rozkaz mračnám a poroztváral dvere nebies; "manne dal padať na nich, aby jedli, dal im nebeské obilie. Anjelským chlebom sýtili sa ľudia, poslal im stravy do sýtosti. Pohol na nebi východným vetrom a svojou silou prihnal južný. "I spustil na nich dážď mäsa ako prachu, okrídleného vtáctva ako piesku morského; "spúšťal ich uprostred jeho tábora, okolo jeho príbytkov. Tak jedli, že sa presýtili, priniesol im, čo si žiadali. Ešte ani neuspokojili svoju žiadosť a pokrm mali ešte v ústach, už vystúpil hnev Boží proti nim a vraždil medzi jeho vznešenými, pozrážal junač Izraela. Jednako ďalej hrešili a neverili Jeho divom. Dal teda miznúť ich dňom v márnosti a ich rokom v predčasnom skone. "Keď ich vraždil, pýtali sa naňho a Boha znova hľadali; "rozpomenuli sa, že Boh im je skalou a Najvyšší, Boh, ich vykupiteľom. Zavádzali Ho ústami a svojím jazykom Mu luhali, no ich srdce pevne nestálo pri Ňom, nedržali sa verne Jeho zmluvy. "On však bol milosrdný, vinu odpúšťal a nevyhubil; mnohokrát odvrátil svoj hnev, neprejavil všetku svoju prchkosť. "Pamätal, že sú telo, dych, ktorý odchádza a nevracia sa. Čo sa Mu napriečili na púšti a natrápili sa Ho na pustatine! Potom zas pokúšali Boha, zarmucovali Svätého Izraelovho. Na Jeho ruku sa nepamätali ani na deň, keď ich oslobodil od utláčateľa, "keď konal v Egypte svoje znamenia, zázraky svoje na Cóánskom poli; ""keď premenil ich rieky na krv, aj ich potoky tak, že piť nemohli; ""hmyz poslal na nich, aby ich žral, a žaby, aby ich hubili; ""ich úrodu vydal žravému hmyzu a výťažok ich práce kobylkám; ""kamencom zbil ich révu a sykomory ľadovcom; ""dobytok vydal krupobitiu, ich stáda bleskom; "pálčivosť svojho hnevu pustil na nich, prchkosť, zlosť i súženie, húf poslov nešťastia. Otvoril cestu svojmu hnevu, ich duše neušetril od smrti, ich život vydal moru. V Egypte pobil všetko prvorodené, prvotiny mužskej sily v stanoch Chámových. "Lež svoj ľud vyviedol sťa ovce a sprevádzal ich púšťou ako stádo; "vodil ich v bezpečí, takže sa neľakali, ale ich nepriateľov more prikrylo. I priviedol ich na svoje sväté územie, k vrchu, čo nadobudla Jeho pravica. Pred nimi vyhnal národy, lanom im rozmeral dedičné vlastníctvo, v ich stanoch ubytoval kmene izraelské. Lež spurne pokúšali Najvyššieho Boha a nezachovávali Jeho svedectvá. Odklonili sa a spreneverili ako ich otcovia, zlyhali ako nespoľahlivý luk. Popudzovali Ho svojimi výšinami, svojimi modlárskymi rezbami Ho rozhorčovali. Boh to počul a rozhneval sa a Izraela celkom zavrhol. Zamietol príbytok šilónsky, stan, v ktorom býval medzi ľuďmi. Do zajatia vydal svoju silu a do rúk protivníka svoju okrasu. Napospas meču vydal svoj ľud a zanevrel tak na svoje dedičstvo. Jeho mládencov strávil oheň a jeho pannám nespievali piesne svadobné. Jeho kňazi padli mečom a jeho vdovy neplakali. Tu precitol Pán ako zo spánku, ako hrdina rozjarený vínom. Odrazil späť svojich protivníkov a vydal ich na večnú potupu. Pohrdol stanom Jozefovým a nevyvolil si kmeň Efrajimov, lež vyvolil si Júdov kmeň, vrch Sion, ktorý miloval. A vystavil si svätyňu ako nebeské výsosti, ako zem, ktorú založil naveky. Potom si vyvolil svojho sluhu Dávida a vzal ho od košiarov. Odviedol ho spoza dojných oviec, aby pásol Jákoba, Jeho ľud, a Jeho dedičstvo, Izrael. I pásol ich so srdcom bezúhonným, vodil ich rukou skúsenou.