27
Pavol na ceste do Ríma
1Konečne sa rozhodlo, že sa budeme plaviť loďou do Itálie. Pavla a ešte niekoľkých väzňov zverili dôstojníkovi Júliovi z cisárskeho oddielu. 2Nastúpili sme na adramytskú loď, ktorá sa mala plaviť do prístavov pozdĺž pobrežia Ázie. Bol s nami aj Aristarchos Macedónec z Tesaloniky. 3Na druhý deň sme pristáli v Sidone. Július sa správal k Pavlovi veľmi láskavo a dovolil mu navštíviť v meste svojich priateľov, ktorí mu dali všetko, čo potreboval. 4Vial nepriaznivý vietor, preto sme sa ďalej plavili medzi Cyprom a pevninou: 5preplavili sme sa popri Cilícii a Pamfýlii a napokon sme pristáli v Myre v Lýcii. 6Tam dôstojník našiel alexandrijskú loď, ktorá sa plavila do Itálie, a nalodil nás na ňu. 7Niekoľko dní bola plavba veľmi namáhavá a horko-ťažko sme sa dostali do miest oproti Knidu. Pre nepriaznivý vietor sme tam nemohli pristáť, preto sme pokračovali v ceste okolo Salmony chránení Krétou. 8S ťažkosťami sme sa plavili pozdĺž pobrežia, až sme sa dostali na miesto zvané Dobré prístavy neďaleko mesta Lasaia.
9Medzitým sme stratili veľa času, a keďže bolo už po Dni zmierenia a plavba cez šíre more bola v tomto období nebezpečná, Pavol ich varoval: 10„Priatelia, vidím, že ďalšia plavba bude veľmi namáhavá a ohrozí nielen náklad a loď, ale aj životy nás všetkých.“ 11Lenže dôstojník dal väčšmi na kapitána a na majiteľa lode ako na Pavlove slová. 12Keďže prístav nebol vhodný na prezimovanie, väčšina sa rozhodla plaviť ďalej, podľa možnosti sa dostať do Fénixu a tam zostať cez zimu. Je to prístav na Kréte, otvorený len na severozápad a juhovýchod.
Nebezpečná plavba
13Práve začal viať od juhu mierny vietor, preto sa nazdávali, že je to ideálny čas na vyplávanie, a tak zdvihli kotvu a plavili sa pozdĺž Kréty. 14Onedlho sa však od Kréty prihnal prudký nárazový vietor zvaný Eurakylón. 15Vietor bol taký silný, že sa loď nedala ovládať, preto sme sa pustili po vetre a dali sme sa ním unášať. 16Dostali sme sa takto do závetria ostrovčeka Kauda a len s veľkou námahou sa nám podarilo dostať záchranný čln do bezpečia. 17Potom námorníci zabezpečili loď tým, že ju previazali. Báli sa, aby nenarazili na nebezpečné syrtské plytčiny, preto stiahli plachty a dali sa unášať vetrom. 18Na druhý deň, keď sa vlny nebezpečne dvíhali a búrka prudko zmietala loďou, námorníci začali vyhadzovať náklad 19a na tretí deň aj vybavenie lode. 20Búrka zúrila niekoľko dní, nebolo vidieť slnko ani hviezdy a postupne sme strácali všetku nádej, že vyviazneme živí. 21Keď už dlhší čas nikto na jedlo ani len nepomyslel, zašiel Pavol medzi námorníkov a povedal im: „Priatelia, mali ste ma poslúchnuť a prezimovať na Kréte. Boli by ste si ušetrili toto nebezpečenstvo a vyhli sa škode. 22Vyzývam vás však: neklesajte na duchu a nestrácajte nádej, lebo nik z vás nezahynie, prídeme iba o loď. 23Dnes v noci sa mi zjavil anjel od Boha, ktorému patrím a ktorému slúžim, 24a povedal mi: ‚Neboj sa, Pavol, určite budeš stáť pred cisárom. Boh ti daroval aj životy všetkých, ktorí sa plavia s tebou.‘ 25A tak hlavy hore, priatelia! Verím totiž Bohu, že svoj sľub splní. 26Vietor nás odveje k nejakému ostrovu.“
27Už štrnástu noc nás víchor hnal Stredozemným morom do neznáma, keď okolo polnoci sa zrazu lodníkom zamarilo, že sa na obzore sa ukázala nejaká pevnina. 28Námorníci spustili olovnicu a namerali hĺbku okolo štyridsať metrov a o kúsok ďalej už len tridsať metrov. 29Báli sa, že by sme mohli potme naraziť na nejaké skaliská, preto vzadu spustili štyri kotvy a túžobne vyčkávali, kedy sa rozbrieždi. 30Námorníci chceli zradne opustiť ohrozenú loď. Spustili na more záchranný čln, akože chcú spustiť kotvy z predku lode, 31ale Pavol povedal dôstojníkovi a vojakom: „Pozor na nich! Ak nezostanú na lodi, nepodarí sa vám zachrániť.“ 32Tu vojaci presekli laná člna a nechali ho odplávať preč.
33Ešte skôr ako sa rozvidnelo, povzbudzoval Pavol všetkých na lodi, aby sa najedli: „Už štrnásty deň takto vyčkávate na záchranu, trpíte hladom, a pritom nič nevezmete do úst. 34Radím vám, aby ste sa najedli. Budete to potrebovať, aby ste sa zachránili. Veď som vám povedal, že sa nikomu ani vlas na hlave neskriví.“ 35Vzal chlieb, pred všetkými zaň nahlas poďakoval Bohu, odlomil si z neho a začal jesť. 36Všetkých to povzbudilo a takisto sa dali do jedenia. 37Na lodi nás bolo spolu dvestosedemdesiatšesť osôb. 38Keď sme sa najedli, námorníci začali vyhadzovať do mora obilie, aby zmenšili ponor lode.
39Konečne sa rozvidnelo. Zazreli sme pred sebou pás plochého pobrežia so zálivom, ale nik nepoznal, o akú pevninu ide. Námorníci sa rozhodli, že ak sa bude dať, pristanú s loďou v zátoke. 40Odsekli kotvy a nechali ich v mori a zároveň uvoľnili povrazy kormidiel. Potom nastavili prednú plachtu vetru a zamierili k brehu. 41Nabehli však na plytčinu a na nej loď zaviazla. Prova sa pevne zaborila do dna; korma lode bola vystavená náporu prudkých vĺn a pomaly sa začala rozpadávať. 42Vojaci už chceli pozabíjať všetkých väzňov, aby niektorý z nich nedoplával na breh a neutiekol. 43Ale dôstojník chcel zachrániť Pavla, preto im to nedovolil. Nariadil, aby najprv skočili do vody tí, čo vedia plávať, 44a ostatní nech si zadovážia dosky alebo nejaké trosky z lode a na nich nech sa pokúsia dostať na breh. Takto sa nikto neutopil a všetci sa dostali v poriadku na breh.
