Zmysel tvojho života – 1. časť: Kto to má na starosti?

„Ezávovi som dal do vlastníctva pohorie Seír. Jákob a jeho synovia zišli do Egypta.“ (Jozua 24,4)

Či už máš doktorát, alebo si zanechal školu, nepochybne si čelil problémom. Všetci ich máme; a niekedy nedokážeme pochopiť zmysel života. Robíme si plány a veci nám nevychádzajú; alebo sa stane niečo neočakávané; alebo skončíme s nezamýšľaným dôsledkom. A hoci slúžime Bohu, občas sa zdá, že sa nám veci vymkli spod kontroly, a my sa čudujeme, čo sa to vlastne deje!

Toto možno platilo aj pre izraelský ľud, keď počúval Jozuovo rozprávanie o tom, ako Pán koná so svojím ľudom. Patriarcha Jákob bol jedným z dvoch bratov, jednovaječných dvojčat. Ezáv, druhý brat, predal svoje prvorodenstvo za misku šošovicového prívarku a týmto činom ukázal, že pohŕda Božím požehnaním. Preto ho Boh odmietol ako dediča zasľúbení, ktoré dal jeho predkovi Abrahámovi. Jozua však hovorí, že Boh neskôr požehnal Ezávovi hornaté územie Seír, z ktorého sa on a jeho potomkovia mohli ľahko brániť, keby proti nim niekto zaútočil. Na druhej strane Jákob — syn požehnania, ten, ktorý napriek svojim nedostatkom vďaka Božej zvrchovanosti získal Božie prijatie — bol so svojou rodinou poslaný do Egypta, kde sa mali stať otrokmi. Zdá sa, že to nedáva zmysel!

Predtým, ako pochopíme zmysel tohto príbehu v Biblii a veci, ktoré sa dejú v našich životoch, musíme pochopiť Boha. Pretože my nevládneme vesmíru; Boh vládne. A naše dni sú spočítané podľa Jeho plánu pre každého z nás. Hlavným Božím cieľom pre Jeho ľud je urobiť z nás mužov a ženy viery. Preto nám dovoľuje dostať sa do situácií, v ktorých sa musíme naučiť dôverovať Mu. Prečo by sme však mali dôverovať Bohu, keď všetko funguje ako má? Nie, práve v údolí obnovuje našu dušu.

Boh hovoril: „Jákoba milujem a urobím z neho a z jeho ľudu mužov a ženy viery; preto ich nechám čeliť ťažkým situáciám.“ Všetci sme v škole viery, a to vysvetľuje toľko vecí v živote, ktoré zatiaľ môžeme lepšie pochopiť. Ako máme veriť, ak nezažijeme ťažkosti? Ako sa naučíme dôverovať Bohu, ak to niekedy nebolí — ak sa nevyskytnú ťažkosti? Boh chce, aby sme vieru sprostredkovali iným a inšpirovali ich k viere; ale nemôžeme niekoho iného presvedčiť, aby veril v Boha, keď sme sami nikdy nemuseli veriť, keď sme nikdy nevideli, čo dokáže.

To, čo dal Jákobovi a izraelskému ľudu a čo dáva mne a tebe, je svedectvo o ich viere v Boha. Izraelský ľud ešte aj dnes — po tisícoch rokov — spieva piesne o tom, ako boli v Egypte, ale Boh ich vyslobodil. Svedectvo nie je niečo, čo sa učíš naspamäť a recituješ; je to životná skúsenosť, v ktorej si musel dôverovať Bohu a videl si, ako ťa z toho vyviedol a umožnil ti pomáhať iným, ktorí sa ocitli v údolí. Teraz ich môžeš pozdvihnúť, pretože môžeš povedať: „Nevzdávaj sa! Aj ja som sa chcel vzdať, ale to, čo urobil pre mňa, môže urobiť aj pre teba!“

Pokračovanie nabudúce...