Podľa Božieho srdcaUkážka

HRIECH A POKÁNIE

Keď som sa prvýkrát učil šoférovať, mama ma požiadala, aby som vycúval s jej autom z garáže, kým sme odišli na nejaké pochôdzky. Vzal som jej kľúče a začal som cúvať, ale pritom som jej odrel predný nárazník o stenu. Myslel som si, že bude zúriť, a tak som hneď začal premýšľať, ako zakryť, čo sa stalo. Našťastie som sa zhlboka nadýchol a namiesto toho som sa rozhodol povedať jej pravdu. Našťastie mi okamžite odpustila! Stále ma čakala oprava auta, ale všetok môj strach a úzkosť sa rozplynuli, keď som sa rozhodol priznať, čo som urobil.

Tu je neodškriepiteľná pravda: všetci sme hriešnici. Každý z nás už niekedy urobil niečo, čo nemal. Každý z nás už pravdepodobne zažil moment rozhodovania, ktorý prichádza po tom, čo zhrešíme. S obavami sa seba pýtame: „Mal by som sa očistiť z toho, čo som spravil alebo by som sa mal pokúsiť utajiť to?“ Niekde hlboko v nás všetci dúfame, že náš hriech zostane skrytý, ale nikdy to tak skutočne nie je.

V 2. knihe Samuelovej 11,12 sa túto lekciu Dávid naučil na vlastnej koži. Jeho kolobeh hriechu začína rozhodnutím, že so zvyškom svojej armády nepôjde do boja. Namiesto toho zostane v Jeruzaleme a s Betshabou, manželkou svojho verného vojaka Uriáša, spácha cudzoložstvo. Keď zistí, že Bethshabe je tehotná, robí všetko, čo je v jeho silách, aby to utajil. Nakoniec dá Uriáša na bojisku zabiť. Dávid si pravdepodobne myslí, že sa mu úspešne podarilo zakryť svoj hriech, ale pred Bohom nie je nič skryté. Boh posiela Nátana, aby Dávida konfrontoval s tým, čo sa stalo, a Dávid sa konečne prizná. Hoci musí naďalej znášať následky svojich činov, uvedomí si Božie dielo a rozhodne sa ho chváliť a uctievať.

Je ľahké sa dívať na Dávidov hriech a myslieť si: „Ja som aspoň neurobil nič tak zlé.“ Ale vieme, že každý hriech je ničivý, bez ohľadu na to, aký je veľký alebo malý. Prajeme si, aby naše hriechy ostali skryté, ale nič, čo robíme, povieme, či dokonca myslíme, nie je skryté pred Bohom. A napriek tomu, že On vie o všetkom zlom, čo sme kedy spravili, túži nás obdarovať svojím odpustením. Keď zhrešíme, máme dve možnosti: buď to skryjeme a necháme sa prenasledovať hanbou a vinou, kým to nevyjde najavo, alebo to vyznáme Bohu, ktorý vie o všetkom, čo sme urobili, a už nám odpustil. Premýšľam, koľko radosti a slobody by sme všetci prežívali aj dnes, keby sme sa jednoducho rozhodli kráčať vo svetle.

OPÝTAJ SA SÁM SEBA: Skrývaš nejaké veci, ktoré ťa ťažia? O čo slobodnejšie by si sa cítil, ak by si to niekomu povedal? Už si sa pomodlil a vyznal to pred Bohom? Komu vo svojom živote sa môžeš pravidelne vyznávať a kráčať vo svetle?