Ja úbohý! Ukážka

Nechať to tak

Niekedy, keď je mi za seba ľúto, je to preto, že niekto povedal alebo urobil niečo, čo narušilo moje očakávania alebo ranilo moje pocity. 

A akonáhle mi tieto frázy „ja úbohý“ alebo „ako sa opovažujú?“ párkrát v hlave prechádzajú myšlienkami, v tej chvíli som úplne pohltená svojím vlastným svetom a tým, čo sa v ňom deje. Stávam sa stredobodom svojej vlastnej pozornosti, hviezdou svojej vlastnej biedy. Prestávam myslieť na kohokoľvek okrem seba. Keď začnem mať párty sebaľútosti, vyzdvihujem vo svojich očiach svoj vlastný význam. 

Rimanom 12,3 k tomu má čo povedať: Mocou milosti, ktorá mi bola daná, každému z vás hovorím, aby si nenamýšľal o sebe viac, ako treba, ale aby o sebe zmýšľal tak, aby konal rozumne…

V okamihu, keď dovolím, aby mi životné bolesti a nespravodlivosť diktovali moje emócie, myslím si o sebe príliš veľa. Sebaľútosť môže viesť k horkosti a to môže rýchlo prekonať ovocie Ducha, ktoré by malo dominovať v mojom živote.

Takže vždy, keď mám pocit, že som „úbohá“, pýtam sa sama seba: „Existuje niekto, komu musím odpustiť?“ Áno, život môže byť bolestivý a chaotický, ale nenechám sa týmito okamihmi definovať. Vstanem a nechám to za sebou. Najrýchlejší spôsob, ako to zistiť, je odpustiť a jednoducho to nechať ísť. 

Marek 11,25 hovorí: Keď sa chystáte na modlitbu, odpúšťajte všetko, čo proti niekomu máte, aby aj vám váš Otec na nebesiach odpustil [vaše] previnenia. Ten verš hovorí všetko. 

Rozhodla som sa, že nie som nejaké krehké stvorenie, ktoré je potrebné strážiť a mať o neho obavy. Som dospelá a dokážem byť odolná, keď sa mi niečo prihodí. Ja som tá, kto odpúšťa! Rýchlo a ľahko! Zahĺbim sa do Slova, ramená dám dozadu, hlavu hore a odhodlám sa nechať minulosť za sebou a pohnúť sa vpred. Chceš sa ku mne pridať?