Pokoj je OsobaUkážka

Dôvera prináša pokoj

Po obyčajnom, dlhom dni služby a dávaní svojho života za druhých Ježiš povedal Svojim učeníkom: „Poďme na druhú stranu jazera.” (Marek 4, Matúš 8) Nepovedal im nič o prichádzajúcej, náhlej búrke. Vedel o nej? Možno áno, možno nie. Ale naozaj na tom záleží? Ježiš si úmyselne plánoval oddýchnuť a vedel, čo robiť v búrke. Bol vyčerpaný a zaspal.

Zrazu sa strhla „divoká búrka so silným vetrom a vlnami, ktoré narážali do člna, až kým nebol celkom zaplavený. Ale Ježiš spal pokojne na korme a odpočíval na poduške.” Som si istá, že učeníci boli mokrí od vĺn a prívalového dažďa. Vystrašený Peter sa ponáhľa k Ježišovi a budí ho „Učiteľ! Nevadí ti, že zomrieme?”

Ježiš utíši búrku svojimi slovami a svojou prítomnosťou. „Ticho! Utíš sa.” Napomenie ju vo Svojom rodnom jazyku — Pokoj — a divoký vietor utíchne a rozbúrené more je dokonale pokojné.

Často sa pýtame v našich neprekonateľných okolnostiach tú istú otázku ako učeníci: Teba to nezaujíma? Nevidíš moje potreby a obavy? Kde si, Bože? Asi tu zomriem. Prečo nepôsobíš v mojej situácii? Spíš?

Ale Ježiš nám kladie tú istú otázku, ktorú položil Svojim učeníkom po upokojení silnej búrky. „Prečo sa tak bojíte? Prečo ste sa nenaučili dôverovať mi?” Toto je základá otázka: Prečo sa tak bojím? Kde je moja dôvera? Stratila sa kvôli môjmu nesprávnemu mysleniu?

S najväčšou pravdepodobnosťou áno. Väčšinu našich najväčších búrok budeme bojovať v našich mysliach.

Náš pokoj a naše reakcie pôjdu smerom, ktorým im to dovolíme v našich mysliach. Náš nepriateľ využíva každú možnosť na ukradnutie našej dôvery a zlovestne sa usmieva, keď nás naše myšlienky privádzajú k najhoršiemu možnému scenáru. Stretáva sa s nami v našich dôvodoch prečo, čo ak, čo by sme mali mať. Jeho túžbou je, aby sme súhlasili s jeho hlasnými, nekonečnými klamstvami. Boh ťa nevidí. Je mu to jedno. Opustil ťa v tvojej najväčšej núdzi. Tak ti treba za to, čo si si vybral. Si stratený prípad! A ak s ním budeš súhlasiť, vyhrá.

Ježiš nás nikdy neobviňuje v našich zlyhaniach. Jednoducho sa pýta s láskou a nežnosťou: „Ešte stále si sa nenaučil dôverovať?”

Dôvera nie je nikdy jednoduchá, pretože zahŕňa riziko. Dôvera je o mojej ochote byť zraniteľným vzhľadom na moje činy a zámery. Pred štyridsiatimi šiestimi rokmi som zariskovala a sľúbila som s celým svojim srdcom dôverovať mužovi. Jeho vernosť mi po celé tie roky, dokonca aj v najťažsích časoch, dáva pocit bezpečia, istoty a pokoja. Jeho úmysly nespochybňujem. Verím mu, pretože ho poznám.

To platí aj o Bohu. Naša dôvera v Boha — to miesto hlbokého, vnútorného pokoja — prichádza z toho, že spočinieme v Ňom a veríme Jeho pravde. Čím viac ho poznáme, čím viac vieme o Jeho láske a nemennom charaktere, tým viac Mu budeme dôverovať. Dokonalý pokoj príde, keď na neho upriamime naše myšlienky a budeme veriť, že jeho úmysly s nami sú vždy/em> dobré, pretože On je dobrý.