Tam, kde končím ja od Kyla IdlemanaUkážka

Akceptovaný skrze autentickosť

My ľudia zápasíme s autentickosťou, pretože sa bojíme odmietnutia. Chceme, aby nás svet videl v tom najlepšom svetle, pretože potom nás ľudia s väčšou pravdepodobnosťou budú akceptovať a možno aj obdivovať.

Možno sa nemusíme toľko snažiť alebo skrývať niektoré z našich nedokonalostí. Možno nás ľudia budú mať radi práve takých, akí sme. Je dokonca možné, že ich budeme priťahovať viac, ak budú vedieť o niektorých našich zlyhaniach a problémoch. Môžu potom povedať: „Aj ja som taký. Mám rovnaké problémy. Som rád, že sme dvaja."

Ale je tu riziko, ktoré sa bojíme podstúpiť. Strach je nepriateľom transparentnosti. Nemáme radi svoje chyby a ani neočakávame, že by ich mali radi iní. Takže pracujeme veľmi tvrdo na tom, aby sme vytvorili čo najpôsobivejší obraz samých seba.

„Čistý srdcom“…To je niečo na zamyslenie, nie? Znamená to, že žiješ požehnaný život, keď sa prestaneš obávať značiek a extravagantnej reklamy a všetkého úsilia vynaloženého na to, aby si ľudí presvedčil, že si niečo iné, ako si. Keď sa tvoje vnútro a vonkajšok zosúladia, tvoje srdce je čisté a si tam, kde ťa chce mať On.

Koniec mňa znamená, že sa už nebojím vystúpiť pred ostatných. Dostať sa až na koniec seba samého znamená, že už nemám záujem predstierať, pretože chápem, že Boh hľadá skutočného mňa.

Keď sa v reštaurácii skloníme, aby sme poďakovali, aké čisté a úprimné sú naše srdcia? Myslíme výlučne na Boha a to, že nám zaobstaral jedlo alebo niektorá časť v nás premýšľa o tom, ako vyzeráme pred ostatnými?

Keď zdvihneme ruku, aby sme sa dobrovoľne zapojili do projektu v kostole, koľko úprimne je venované tomu, aby sme sa páčili Bohu, a koľko sa stará o to, kto sa pozerá a aký dojem na ľudí urobíme?

Zaujíma nás, kto sa pozerá, keď prispievame na kostol?

Keď sa postavíme, aby sme sa modlili nahlas, sú slová zamerané na Božie ucho alebo na tých, ktorí počúvajú?

Tam kde končím ja znamená, že som skončil s hľadaním potlesku alebo pozornosti človeka a prázdnoty, ktorú to vytvára. Namiesto toho sa snažím iba potešiť Boha – svoju odmenu dostávam od Neho a nie od ľudí. Keď ukončíme predstavenie, zatiahneme oponu, zhasneme svetlá a hráme pred jediným Divákom, pričom sa nestaráme o recenzie kritikov alebo kohokoľvek iného, vtedy končíme my a prichádza Božie požehnanie.