Úzkostlivý pre ničUkážka

Čo ak môžeš vzdávať Bohu chválu aj uprostred bolesti? Brian zažil úzkosť, ktorá viedla aj k niekoľkým fyzickým príznakom. Ale vďaka svojej skúsenosti zistil, že stále má za čo Bohu ďakovať. Tu je jeho príbeh: 

S akútnou úzkosťou a panikou som sa prvýkrát stretol pred niekoľkými rokmi, keď som žil v zahraničí počas náročnej životnej etapy. Pri tom, ako som sa skúšal naučiť nový jazyk, začať podnikať, byť Kristovým svetlom tam, kde prakticky nebol žiadny kostol, a vychovávať jednoročné dvojčatá, mal som pocit, akoby som postupne zostupoval do temného údolia. 

O niekoľko mesiacov som trpel bolesťami v hrudníku, bolesťami hlavy a inými chorobami, ktoré slúžili ako katalyzátor pre strach a obavy, ktoré sa nepodobali ničomu, čo som kedy zažil. Až do tohto okamihu môjho života som sa naozaj príliš netrápil so starosťami, a ak mám byť úprimný, mohol som sa dokonca pochváliť tým, že som bol odvážnym podstúpiť riziko. Čoskoro som sa však začal rozmýšľať nad najhoršími scenármi — bol som presvedčený, že je so mnou niečo seriózne vážne, alebo že sa niečo hrozné stane mojej rodine. 

Ľudia sa ma pýtajú, či bola moja úzkosť vyvolaná okolnosťami, fyziologická alebo duchovná. Keď sa nad tým zamyslím, som celkom presvedčený, že odpoveď znie „áno“. Verím, že často to môže byť súhra viacerých vecí. Stres má svoju cestu, ako aj tých s najväčšou toleranciou dokáže spraviť náchylnými pod jeho rastúcu silou. 

Takisto, rovnako ako iné fyzické obmedzenia alebo choroby, niektorí z nás prežívajú obdobia, keď sú chemikálie v našom tele nevyvážené. Okrem toho sa náš duchovný nepriateľ javí ako oportunista a pokiaľ ide o jeho útoky, zasahuje priamo v oblastiach našej slabosti. 

V slávnej Pavlovej výzve vo Filipanom 4,6-7, aby sme sa pre nič netrápili, nás vyzýva nielen k modlitbe, ale aj k poďakovaniu. Kontext Pavlovho pokynu nie je len pre čas po víťazstve alebo po dosiahnutí zázračného pokroku. V skutočnosti samotný Pavol čelil dosť hroznej situácii. Písal Filipskému zboru z väzenia a čelil veľmi neistej budúcnosti. Napriek tomu list odráža jeho hlbokú radosť a blahý postoj. 

Takže uprostred našej bolesti, my tiež môžeme vzdávať chválu. 

Neverím, že nás Pavol žiada, aby sme zobudili neúprimnú vďačnosť. Myslím si, že Pavol nás vyzýva, aby sme ďakovali tam, kde patrí vďaka, a to aj uprostred akéhokoľvek zápasu, ktorým práve prechádzame. 

Zistil som, že nikdy nie je obdobie, počas ktorého by som nemohol oslavovať. Aj počas niektorých najťažších skúšok, ktorým som čelil, sa vyskytli aj veci, za ktoré som vďačný. Rozjímanie o týchto veciach a vyjadrenie vďačnosti Bohu pomáha transformovať moju perspektívu a prekalibrovať moju myseľ. 

Preťaženie s negatívnymi alebo stresujúcimi myšlienkami môže vytvoriť všeobecný pocit hroziacej skazy. Ale aj keď vyjadrujem svoju vďačnosť Bohu ako vynútený akt disciplíny, často cítim, ako sa ťažoba začína uvoľnovať. 

To neznamená, že na život bez úzkosti existuje nejaký nezvyčajný vzorec. Ale princíp chválenia Boha aj počas bolesti je cestou k Jeho životodarnej prítomnosti, ktorá nám ponúka pokoj. 

-Brian