Minúta po tom, ako zomriešUkážka

Uprostred

„Ľudské rozhodnutia sa prijímajú uprostred; začiatok a koniec zostávajú s Bohom. Božími dekrétmi sú narodenie a smrť, a medzi týmito hranicami je človek strojcom vlastného trápenia alebo radosti.“ — Oswald Chambers

Včera sme čítali rozhovor medzi Ježišom a Nikodémom. Od Ježiša sme počuli, že existuje rozdiel medzi dušou a telom. Telá zomrú, ale naše duše žijú večne.

Ježiš to pripomína v Jánovi 11,25-26 SEB, kde hovorí,

... Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. ...

Takže áno, nastane smrť, naše telá a duše sa nejako oddelia, a čo potom? Potom je tu nejaký súd. Ján sa zmienil o veľkom bielom tróne súdu v Zjavení, Ježiš hovoril o oddeľovaní oviec od capov v Matúšovi 25 a Pavol ho v Novom zákone nazýval súdom Krista.

Jedného dňa zomrieme, naše duše budú žiť ďalej a nad našimi životmi bude mať konečnú kontrolu samotný Ježiš.

Preto to, v čo veríme, že sa stane keď zomrieme, zmení to, čo robíme, keď žijeme. Preto chceme nasmerovať náš život na večnosť.

Výrok Oswalda Chambersa na začiatku dnešného zamyslenia označuje tento život ako „stred“. Hovorí, že to, čo robíme „v strede“, nám môže priniesť utrpenie alebo radosť. To neplatí len o dnešku alebo zajtrajšku; platí to naveky.

Jedného dňa naše telá zomrú, ale Ježiš povedal: „Kto verí vo mňa, nikdy nezomrie.“ Život v napätí medzi týmito dvoma pravdami je život v tom, čo Chambers nazval „uprostred“. Spôsob, ktorým žijeme každý deň — v strede — je najlepším dôkazom nášho života, že veríme tomu, čo Ježiš povedal a urobil na konci. Musíme žiť s naliehaním, pretože vieme, že naše životy sú krátke, že záleží na tom, v čo veríme, komu čo hovoríme a ako žijeme. Aj my, ktorí sme v Kristovi, by sme mali tiež žiť v mieri, s nádejou a nadprirodzeným pokojom vo vedomí, že naše duše nikdy nezomrú.

Premýšľaj: Ako zmení môj názor na koniec spôsob, akým žijem uprostred?