Naboso (Každý krok je príchod)Ukážka

Pravé uctievanie

Pravdepodobne najneobvyklejšie frázy v tomto žalme sú: „zalievaš jej brázdy, zarovnávaš jej hrudy, dažďom ju kypríš a požehnávaš jej porast“ (Žalm 65,10). Žalmistove pocity sú plné čírej hojnosti. Vidí, že rok vychádza v novom živote jari ako kráľovná korunovaná Božími girlandami, oblečená v čerstvom novom raste polí a obsluhovaná stádami rozprestretými po kopcoch a údoliach. Keď počúvame, ako žalmista básni o týchto zázrakoch, prirodzene si začíname priať, aby sme tam boli. 

Hoci to tento žalm nehovorí priamo, v dobe, keď bol napísaný, kolovalo veľa varovaní o človeku, ktorý nahradí cirkev prírodou a vymení rituál bbohoslužieb v chráme alebo kostole za bohoslužby v prirode. Dnes poznáme ľudí, ktorí hovoria, že dokážu uctievať Boha lepšie pri pohľade na nádherný západ slnka, než keď sa modlia nejaké starobylé modlitby v dusnom kostole. Možno dokážu uctievať lepšie, ale je pravdepodobné, že neuctievajú Boha, ale slnko, alebo ešte viac pocit, ktorý v nich západ slnka vyvoláva. 

Kresťanské uctievanie je posvätením času a priestoru. To, na čo sa v bežnom živote pozeráme, v čom žijeme a s čím zaobchádzame nenútene, sa sústreďuje do hodiny kresťanského uctievania, aby sme videli jeho konečný a večný význam. Uctievanie dáva zvýšený význam času a priestoru bežného sveta. Nikto nemohol a ani by nechcel neustále žiť v intenzívnom svete uctievania. Ale uctievanie dáva jasnosť všetkému, čo kresťan robí.

Kresťan opúšťajúci hodinu uctievania vie, že láska, nádej, viera, chvála, požehnanie a milosť poskytujú maličké rozdiely, v nepatrných množstvách, ktoré však robia večný rozdiel v živote. Kresťan na bohoslužbách je ako akrobatka na hrazde. Zažíva význam času a priestoru. Keď sa vráti späť do svojho bežného sveta, jej pocity a činy začnú mať úplne novú ostrosť a presnosť. 

Kedy zmenila skúsenosť uctievania tvoj vzťah k druhým a Bohu?

Ak sa ti tieto 5-dňové zamyslenia od Eugena Petersona páčili, určite si pozri aj jeho knihu Naboso (Every Step an Arrival) .