Argumenty pre vzkriesenie KristaUkážka

Odpoveď kritikom vzkriesenia 

Jedným z obvinení vznesených kritikmi proti Kristovmu vzkrieseniu je, že „Kristus v skutočnosti nezomrel na kríži!“ Toto obvinenie sa stalo známym ako „teória mdlôb“. Teória tvrdí, že Ježiš odpadol alebo omdlel od vyčerpania, bolesti a nadmernej straty krvi. Navyše, keď bol uložený do hrobky, nejako bol oživený v dôsledku chladu alebo vlhkosti hrobu. Potom, keď nadobudol vedomie, vyšiel von a zjavil sa svojim učeníkom, ktorí sa mylne domnievali, že ich majster vstal z mŕtvych!

V rozpore s touto teóriou si treba uvedomiť, že podľa rímskych zvykov by rímski kati museli zaplatiť životom, ak by im väzeň unikol spod ruky. Evanjeliové správy navyše potvrdzujú skutočnosť, že Ježiš bol mŕtvy na kríži, čo potvrdil rímsky vojak, ktorý sa postaral o to, že mu do boku vrazil kopiju, následkom čoho vytiekla krv a voda. Až po tomto potvrdení vojaci rozhodli, že nie je potrebné zlomiť mu nohy, aby urýchlili jeho smrť. 

Okrem toho, teória mdlôb znie celkom vierohodne, kým sa nezamyslíš nad niektorými veľmi dôležitými otázkami, ktorými sú: A. Je možné uveriť, že by prežil tri dni vo vlhkej hrobke, bez jedla, vody a lekárskej starostlivosti? B. Prežil by zabalený v pohrebnom rubáši napustenom koreniami? C. Mal by silu vyslobodiť sa z pohrebného rubáša? D. Dokázal by odtlačiť ťažký kameň pri otvore a zároveň prekonať rímsku stráž? D. A po tom všetkom, dokázal by ešte prejsť kilometre na nohách, ktoré boli prepichnuté klincami? Tieto a mnohé ďalšie otázky predstavujú veľkú výzvu pre túto teóriu. 

V skutočnosti táto teória vzbudzuje viac otázok ako odpovedí, ktoré sa snaží poskytnúť v súvislosti so vzkriesením. Nemecký kritik David Strauss, ktorý vôbec neverí vo vzkriesenie, vo svojej knihe „Život Ježiša pre ľudí“ píše: „Nie je možné, aby ten, kto práve vyšiel z hrobu polomŕtvy, plížiac sa slabý a chorý, kto potrebovali lekárske ošetrenie, obväzy, posilu a nežnú starostlivosť a kto napokon podľahol utrpeniu, mohol u učeníkov vzbudiť dojem, že je víťazom nad smrťou a hrobom; že bol princom života. To bolo podstatou ich budúcej služby. Takáto resuscitácia mohla len oslabiť dojem, ktorý na nich urobil v živote a v smrti – alebo nanajvýš mohol pôsobiť skľúčeným hlasom – ale v žiadnom prípade by nemohol zmeniť ich smútok na nadšenie alebo povýšiť ich úctu na uctievanie.“