Pevný ako diamant s Lisou BevereUkážka

Keď získame Božiu lásku, najprirodzenejšou a nevyhnutnou reakciou je, aby sme túto lásku dávali ďalej. Mali by sme nebojácne, triumfálne a nekonečne milovať. Skutočným dôkazom toho, že niekto vie, že je milovaný, je, že dobre miluje iných.

Boh nemá lásku; On je láskou. Láska je Jeho samotná povaha. A pretože Boh je láska, nemožno Mu zabrániť v tom, aby nás miloval. Jeho láska je neporaziteľná a nezlomná, neotrasená našimi výstupmi a pádmi.

Ale pretože Boh miluje všetkých, nemôže milovať všetko. Pretože Boh je neúnavný v láske, musí byť aj nenávistný.

Na prvý pohľad sa to môže zdať ako protirečenie, ale je to len preto, že naša kultúra pozná zidealizovanú lásku. Vieme, že Boh je Láska, ale neurobili sme si našu ideu o láske bohom?

Pravda je, že Boh nenávidí to, čo ničí lásku. Neznáša to, čo rozdeľuje tých, ktorých miluje. Preto musí Boh nenávidieť to, čo skresľuje našu identitu.

Písmo nám tiež hovorí, že Boh nenávidí: všetko, čo ohrozuje spravodlivosť a pravdu; keď sú vdovy a siroty utláčané; zneužívanie starších a zanedbávanie rodiny; všetko, čo zvráti Jeho dobrotu a poškodí Jeho dary; keď sa láska stočí do sebectva a priatelia sa stávajú nepriateľmi; všetko, čo mení Jeho obraz a skresľuje ten náš; keď sa zlo nazýva dobré a nevinní sú vraždení; a keď nás arogancia a pýcha degradujú. Stručne povedané, Boh nenávidí všetko, čo podkopáva lásku, pretože všetko, čo ničí lásku, ničí nás.

Nemôžeme mať skutočnú lásku, ak „milujeme všetko“. Boh je neúnavný v láske aj v nenávisti, preto sa musíme naučiť milovať to, čo Boh miluje a nenávidieť to, čo nenávidí.

Aké sú niektoré spôsoby, ktorými naša kultúra vytvorila zo svojej predstavy o láske boha? Boh miluje každého, ale nemiluje všetko. Ako vyzerá táto pravda v našom živote?