Toto mi ukázal Hospodin, Pán:
Ajhľa, kôš zrelého ovocia.
I riekol: Čo vidíš, Ámos?
Odpovedal som: Kôš zrelého ovocia.
I riekol mi Hospodin:
Dozrel ku koncu môj ľud izraelský,
už mu viac neodpustím.
Kvílivo budú znieť spevy
v paláci v onen deň
- znie výrok Hospodina, Pána -
na každom mieste bude
mnoho mŕtvol,
ktoré v tichosti pohodia.
Čujte toto:
Vy, ktorí gniavite chudobných
a nivočíte bedárov v krajine!
Hovoríte: Kedy prejde novmesiac,
aby sme mohli predávať obilie,
a deň sviatočného odpočinku,
aby sme otvorili obilnice,
zmenšovali mieru a zvyšovali cenu
i podvodne falšovali váhu,
aby sme za peniaze kupovali bedárov
a chudobných za pár topánok,
aby sme plevy predávali ako zrno!
Prisahal Hospodin
na slávu Jákobovu:
Ani na jeden z vašich činov
nikdy nezabudnem.
Či sa nemusí preto zatriasť zem
a smútiť každý jej obyvateľ,
zdvihnúť sa celá ako Níl
a zmietať sa i klesnúť
ako veľtok Egypta?
V ten deň
- znie výrok Hospodina, Pána -
slnku dám zapadnúť na poludnie
a zahalím temnotou zem
za jasného dňa.
"Vaše sviatky premením na smútok
a všetky vaše piesne na žalospev;
na všetky bedrá dám vrecovinu,
na každú hlavu plešinu;
učiním z toho akoby smútok
za jediným synom
a koniec toho ako trpký deň."
Hľa, prichádzajú dni
- znie výrok Hospodina, Pána -
keď pošlem na zem hlad.
Nie hlad po chlebe,
ani smäd po vode,
ale po počúvaní
Hospodinových slov.
Putovať budú od mora k moru,
od severu k východu sa budú túlať,
aby hľadali slovo Hospodinovo,
ale ho nenájdu.
V ten deň omdlejú od smädu
krásne panny i mládenci.
Tí, čo prisahajú na samársku bohyňu
Ašímu
a vravia: Akože žije tvoje božstvo,
Dán,
akože žije tvoj miláčik, Beér-Šeba!
padnú a nevstanú viac.