Či môže zabudnúť žena na svoje nemluvňa
a nezľutovať sa nad synom svojho lona?
Keby aj na neho zabudla,
ja na teba nezabudnem.
Do dlaní som si ťa vyryl,
tvoje hradby mám stále pred sebou.
Náhle došli tvoji stavitelia
a tí, čo ťa búrali a pustošili, odišli od teba.
Poobzeraj sa dookola a hľaď:
Všetci sa zhromaždili a prišli k tebe.
„Ako žijem,“ znie výrok Hospodina,
„všetkých si dáš na seba ako ozdobu,
opášeš sa nimi ako nevesta.
Lebo tvoje zrúcaniny, rumoviská,
tvoja spustošená krajina
bude odteraz tesná pre obyvateľov,
tí, čo ju ničili, sa vzdialia.
Znova a znova ti budú nahlas hovoriť synovia, o ktorých si prišla:
‚Tesné mi je to miesto.
Ustúp mi, aby som sa mohol usadiť.‘
Povieš si: ‚Kto mi len týchto porodil?
Bola som bezdetná a neplodná, zajatá a odvlečená.
Ktože ich vychoval?
Hľa, ja som zostala sama, kde boli títo?‘“
Takto hovorí Pán, Hospodin:
„Hľa, zdvihnem svoju ruku k národom,
k ľuďom pozdvihnem svoju zástavu.
Tvojich synov prinesú v náručí
a tvoje dcéry donesú na pleciach.
Králi budú tvojimi pestúnmi
a ich kňažné tvojimi dojkami.
Tvárou na zemi sa budú koriť pred tebou,
budú lízať prach tvojich nôh
a ty spoznáš, že ja som Hospodin,
ktorý nedopustí, aby boli zahanbení tí, čo v neho dúfajú.“