Druhá Samuelova 12:16-23

Dávid prosil Boha za chlapca a prísne sa postil. Vrátil sa domov a celú noc ležal na zemi. Starší jeho domu zastali nad ním a chceli ho zdvihnúť zo zeme, ale on odmietol a nechcel s nimi ani jesť. Na siedmy deň dieťa zomrelo. Dávidovi služobníci sa mu báli oznámiť, že dieťa zomrelo. Hovorili si totiž: „Kým dieťa ešte žilo, prihovárali sme sa mu, ale nás neposlúchol. Ako mu môžeme povedať, že dieťa zomrelo? Mohol by vykonať niečo zlé.“ Dávid si všimol, že jeho služobníci si niečo šepkajú. Pochopil, že dieťa zomrelo. Spýtal sa ich: „Zomrelo dieťa?“ Odpovedali: „Zomrelo.“ Dávid vstal zo zeme, umyl sa, natrel sa masťou a preobliekol sa. Potom vošiel do Hospodinovho domu a klaňal sa. Nato odišiel domov a pýtal si jesť. Predložili mu pokrm a on jedol. Služobníci sa ho spýtali: „Čo to robíš? Kým dieťa žilo, postil si sa a plakal si. Keď však dieťa zomrelo, vstávaš a ideš jesť.“ Odpovedal: „Kým dieťa ešte žilo, postil som sa a plakal som, lebo som si myslel: ‚Možno sa Hospodin nado mnou zmiluje a dieťa bude žiť.‘ Teraz však, keď zomrelo, prečo by som sa mal postiť? Môžem ho azda oživiť? Ja pôjdem za ním, ale ono sa ku mne nevráti.“