Druhá kráľov 4:8-37

Raz prechádzal Elizeus cez Šuném. Tam bývala zámožná žena, ktorá mu ponúkla pohostenie. Zakaždým, keď tade prechádzal, zašiel ta na pohostenie. Svojmu mužovi navrhla: „Som presvedčená, že ten, čo okolo nás často chodieva, je svätý Boží muž. Mali by sme na poschodí vymurovať izbietku, postaviť ta posteľ, stolík, stoličku a svietnik. Ak by k nám niekedy zavítal, uchýlil by sa ta.“ Jedného dňa ta prišiel a uchýlil sa do izby na poschodí, kde sa zložil. Svojmu sluhovi Gechazimu povedal: „Zavolaj tú Šunémčanku.“ Zavolal ju a ona prišla k nemu. Naznačil mu: „Povedz jej: ‚Preukazuješ nám naozaj všestrannú pozornosť. Čím by som sa ti mohol odslúžiť? Mám sa za teba prihovoriť u kráľa alebo u veliteľa vojska?‘“ Ona však odvetila: „Bývam predsa medzi svojimi.“ Spýtal sa: „Čo by sa tak dalo pre ňu urobiť?“ Gechazi povedal: „Veď nemá syna a jej muž je už starý.“ Dal si ju zavolať. Keď ju zavolal, ostala stáť pri vchode. Povedal: „O rok o takomto čase budeš si objímať synčeka.“ Ona však namietala: „Nie, pane môj, Boží muž, nedoberaj si svoju služobnicu.“ Tá žena však počala a porodila syna o rok a o tom čase, ako jej predpovedal Elizeus. Keď chlapec podrástol, odišiel jedného dňa za svojím otcom k žencom. Otcovi sa posťažoval: „Moja hlava, moja hlava!“ Ten prikázal sluhovi, aby ho odniesol k matke. Keď ho odniesol a odovzdal matke, syn jej sedel na kolenách až do poludnia, potom zomrel. Ona vyšla hore, uložila ho na posteľ Božieho muža, zavrela za sebou a odišla. Potom si zavolala muža a povedala: „Nože mi pošli niektorého zo sluhov a nejakú oslicu. Musím sa čo najrýchlejšie dostať k Božiemu mužovi, potom sa vrátim.“ Spýtal sa: „Prečo chceš ísť k nemu dnes? Veď nie je ani novmesiac, ani sobota.“ Odpovedala: „To nič!“ Potom osedlala oslicu a svojmu sluhovi prikázala: „Poháňaj a bež! Nespomaľuj jazdu, kým ti nepoviem.“ Tak prišla k Božiemu mužovi na vrch Karmel. Keď ju Boží muž z diaľky uvidel, svojmu sluhovi Gechazimu povedal: „Pozri, to je tá Šunémčanka!“ Bež ju privítať a spýtaj sa jej, ako sa má ona, jej muž a dieťa. Odpovedala: „Dobre.“ Keď prišla na vrch k Božiemu mužovi, objala mu nohy. Tu pristúpil Gechazi, aby ju odtiahol. Boží muž však povedal: „Nechaj ju, lebo je roztrpčená. Hospodin mi to zatajil a neoznámil.“ Sťažovala sa: „Žiadala som si vari syna od svojho pána? Či som nevravela: ‚Nezavádzaj ma?‘“ Vtedy prikázal Gechazimu: „Priprav sa na cestu. Vezmi so sebou moju palicu a choď. Ak niekoho stretneš, nepozdravuj ho. Keď niekto pozdraví teba, neodpovedaj. Potom položíš chlapcovi na tvár moju palicu.“ Chlapcova matka však povedala: „Akože žije Hospodin a ako žiješ ty, neopustím ťa.“ Tak sa vybral a šiel za ňou. Gechazi mal pred nimi náskok. Položil chlapcovi na tvár palicu, ten však nejavil nijaké známky života. Vrátil sa teda, aby sa s Elizeom stretol a oznámil mu, že sa chlapec neprebral. Keď Elizeus vošiel do domu, chlapec už ležal mŕtvy na lôžku. Vošiel dnu, zatvoril za oboma dvere a modlil sa k Hospodinovi. Potom vyšiel hore, pritisol sa k dieťaťu, priložil si ústa na jeho ústa, oči na jeho oči a dlane na jeho dlane. Zostal nad ním sklonený, kým sa telo dieťaťa nezahrialo. Pre zmenu chodil sem-tam po dome, vyšiel hore a sklonil sa nad ním. Tu chlapec sedemkrát kýchol a otvoril oči. Elizeus zavolal Gechaziho a povedal mu, aby zavolal tú Šunémčanku. Zavolal ju. Keď prišla k nemu, povedal jej: „Vezmi si svojho syna.“ Keď vstúpila, padla mu k nohám a poklonila sa mu až po zem. Potom si vzala syna a odišla.