Žalmy 102:1-28

Modlitba utláčaného, ktorý v súžení prednáša Pánovi svoje žiale. Pane, vyslyš moju modlitbu a moje volanie nech dôjde ku tebe. Neskrývaj svoju tvár predo mnou; v deň môjho súženia nakloň ku mne svoj sluch. Kedykoľvek ťa budem vzývať, čím skôr ma vypočuj. Lebo moje dni sa tratia ako dym a kosti mám rozpálené sťa pahreba. Moje srdce je zdeptané ako tráva a vysychá, takže zabúdam jesť svoj chlieb. Od samého náreku som iba kosť a koža. Som ako pelikán na púšti, ako kuvik uprostred zrúcanín. Nemôžem spať a som ako osamelý vrabec na streche. Moji nepriatelia ma potupujú každý deň, preklínajú ma tí, čo zúria proti mne. Veď popol jedávam ako chlieb a nápoj miešam so slzami; to pre tvoj hnev a výčitky, lebo ty si ma najprv vyzdvihol a potom odsotil. Moje dni sú ako tieň, ktorý sa nakláňa, a ja schnem sťa tráva. Ale ty, Pane, trváš večne a spomienka na teba z pokolenia na pokolenie. Vstaň a zľutuj sa nad Sionom, lebo už je čas, aby si sa nad ním zľutoval, lebo už je tu ten čas. Veď tvoji služobníci milujú jeho kamene a ľútostia nad jeho troskami. Tvojho mena, Pane, budú sa báť pohania a tvojej slávy všetci zemskí králi; lebo Pán vystaví Sion a zjaví sa vo svojej sláve. Zhliadne na modlitbu núdznych a nepohrdne ich prosbami. Nech sa to zaznačí pre pokolenie budúce a obnovený ľud oslávi Pána. Veď Pán hľadí zo svojej vznešenej svätyne a z nebies pozerá na zem; čuje nárek zajatých a odsúdeným na smrť vracia slobodu, aby na Sione hlásali meno Pánovo a v Jeruzaleme jeho slávu, keď sa tam zídu vospolok národy a kráľovstvá, aby slúžili Pánovi. Cestou mi sily podlomil a skrátil moje dni. Hovorím: „Bože môj, neber ma v polovici mojich dní; tvoje roky trvajú z pokolenia na pokolenie. Na začiatku si stvoril zem, aj nebesia sú dielom tvojich rúk. Ony sa pominú, ale ty zostaneš; rozpadnú sa sťa odev, vymeníš ich ako rúcho a zmenia sa. Ale ty ostávaš vždy ten istý a tvoje roky sú bez konca.