Príslovia 1:20-33

Múdrosť sa prihovára na ulici hlasito, na priestranstvách miest vydáva svoj hlas, na samom vrchu hradieb zaznieva jej volanie, pri vrátach brán v meste svoje reči prednáša: „Dokedy, nerozumní, budete mať radi nerozum a (dokedyže), posmievači, budete sa z chuti posmievať a, blázni, nenávidieť poznanie?! Pripusťte si k srdcu moje napomínanie! Ja vylejem na vás svojho ducha, oznámim vám svoje zásady! Pretože som vás volala, a vzpierali ste sa, rukou som (na vás) kývala, a nik si nevšímal, a (pretože) ste odbíjali každú moju radu a nepripúšťali ste moje karhanie, ja tiež sa budem zo záhuby vašej smiať, posmievať sa budem, keď vás úľak prikvačí, keď ako búrka príde na vás strach a vaša záhuba sa dovalí jak víchrica, (keď úzkosť na vás doľahne a súženie). Vtedy ma budú volať, ale ja sa neozvem, budú ma vyhľadávať, no nenájdu ma. Pretože mali v nenávisti poznanie a nevyvolili si bázeň pred Pánom, o moju radu nedbali; pohŕdali každým mojím dohováraním, nech sa teda najedia ovocia svojich ciest a nech sa nasýtia svojich zámerov. Veď odvrat nerozumných je ich smrť a bezstarostnosť bláznov je ich záhuba. Kto však mňa počúva, ten býva bezpečne a pokojne (si žije), bez strachu, že sa mu zle (povodí).“