Zamyslenia II. - Curt A. WestmanSample

Neboj sa...

V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam. (Ž 56,4) Keď sme v roku 1994 organizovali biblickú školu v Maďarsku, v noci ma zobudila najstaršia dcéra, ktorá mala vtedy osemnásť rokov. Kričala: „Pomôž, v našej izbe je obrovský lúčny koník. Je taký veľký...!“ a rukami ukázala veľkosť. Viem, že strach má veľké oči, tak keď som sa pozrel na rozmery, ktoré ukázala rukami, povedal som si, že veľkosť bude v skutočnosti asi desaťkrát menšia.

„Lúčneho koníka sa predsa netreba báť,“ povedal som.

Išiel som teda do izby, kde spala dcéra. Keď som ale zbadal to monštrum na stene, musím priznať, že som sa tiež začal báť. Netušil som, že lúčny koník môže byť až taký veľký.

„Daj ho preč,“ povedala dcéra.

Priznávam, že som túto úlohu chcel radšej prenechať iným, ktorých dcéra tiež zobudila. Ale predtým som jasne povedal, že lúčneho koníka sa predsa netreba báť. Tak som sa musel pustiť do práce. Utešoval som sa tým, že veď to predsa nie je pavúk, lebo tie nemám veľmi rád. Pred tým, než som sa do toho pustil, som si dodával odvahu. Vedel som, že sú tam viacerí, ktorí by to bez problémov spravili a nebáli sa ako ja.

Po čase sa z toho musím smiať. Predstav si, ako prekvapenie alebo strach v okamihu dokážu zastaviť všetko logické myslenie a produkovať pocity a postoje, ktoré sú úplne nenormálne. Na toto som pomyslel, keď som čítal Dávidovo svedectvo: V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.

Môj strach odstrániť veľkého lúčneho koníka nemal žiaden základ. Aj tak som cítil strach. Keď Dávid píše Žalm 56, bol zadržaný Filištíncami v Gate. On mal skutočne dôvod na strach a nepokoj. Bál sa? Myslím si, že áno. Ten strach odhalil, čo prebývalo v jeho srdci. Strach v ňom nevyvoláva agresiu. Ani sa nepokúša nahovoriť si, že to nie je vážne. Ani sa nevzdáva. Vkladá svoju dôveru v Boha.

Vidíme tu vedomé konanie, v ktorom plne nasmeruje pohľad na Boha. Myšlienky a myseľ nasmeruje len na Boha. Počuj, čo Dávid hovorí: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.“

Dávid otvorene vyznáva, že sa v tejto ťažkej chvíli bojí. Svoj strach ale prináša pod trón milosti. Nedovolí strachu, aby ho premohol.

Ján píše: „V láske nieto strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, pretože (príčinou) strachu sú úzkosti pred trestom, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske.“ (1Jn 4,18)

Dávid nehovorí, že teraz sa rozhodne, že sa nebude báť. Nie, on sa so svojím strachom obracia na Toho, ktorý nielen dáva lásku, ale sám je Láska. On dokáže premeniť každé srdce a každú situáciu.

Aj keď žiješ v dôvere viery v Boha, aj tak niekedy poznáš strach. Dúfam, že toto je na povzbudenie každej čestnej duši, ktorá sa niekedy trápi strachom a nepokojom. V tejto oblasti sa spravilo tak veľa nebiblických vyhlásení, ktoré pokrivili povzbudenie a pomoc evanjelia, až sa z evanjelia stalo bremeno. Ale počuj, drahý priateľ, v deň, keď sa budeš báť, vlož svoju nádej v Boha, ktorý je Otcom milosrdenstva a Bohom každého potešenia. Je Bohom, ktorému je všetko možné.

My, Božie deti, nesmieme dovoliť, aby ľudia, situácie alebo vzťahy získali kontrolu nad našimi myšlienkami a skutkami. Duch dáva pokoj viery, radosť a nádej. Dáva odvahu v modlitbe. Ako Božie deti hovorme s Dávidom: „V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.“ 

Z historického hľadiska je Žalm 56 o tom, ako Dávida polapili Filištínci. Zároveň je prorockou zvesťou, ktorá hovorí o zápase, ktorý veriaci človek vedie v tomto hriešnom svete. Zvlášť s ohľadom na posledné časy. Hovorí o nepriateľstve, ktoré postretne Izrael, ale tiež o nepriateľstve, ktoré postretne každého, kto je vierou v Krista Božím dieťaťom. Dávidove slová sú v pravde zvesťou aj pre nás dnes: V deň, keď by som sa mal báť, ja v Teba dúfam.