Kohelet — Kazateľ 12:1-14

Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, skôr, ako prídu zlé dni a priblížia sa roky, o ktorých povieš: Nemám v nich záľubu. "Skôr, ako sa zatmie slnko a svetlo, mesiac a hviezdy, a oblaky sa vrátia po daždi; ""vtedy, keď sa strážcovia domu budú triasť, silní mužovia sa zhrbia, ženy, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa tie, čo vyzerajú z okien; "dvere na ulicu sa zavrú, keď bude tíchnuť zvuk žarnova, zvýši sa jeho hlas na vtáčí hlas a stlmia sa všetky dcéry spevu, bude sa báť aj výšin a postrachu na ceste. Mandľovník rozkvitne, kobylka oťažie a odkvitne kaparka, lebo človek odchádza do svojho večného domu a po uliciach obchádzajú trúchliaci. Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni, prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. Márnosť nad márnosti, povedal Kazateľ, všetko je márnosť. A nad to, že Kazateľ bol múdry, vyučoval aj ľud poznaniu, uvážil, skúmal a skladal mnoho prísloví. Kazateľ sa snažil nájsť lahodné slová a napísať správne, pravdivé výroky. Slová múdrych sú ako ostne a ako vbité klince sú zozbierané výpovede, keď ich dal jeden pastier. Ostatne, syn môj, daj sa vystríhať: Tvorenie mnohých kníh nemá konca a mnoho učenia unavuje telo. Na záver všetkých rečí počuj: Boha sa boj a Jeho prikázania zachovávaj, lebo to je povinnosť každého človeka. Lebo Boh každé dielo privedie na súd, i každú tajnú vec, či je dobrá alebo zlá.