Genezis 44:1-34

Jozef potom rozkázal správcovi svojho domu: „Naplň vrecia mužov potravou, koľko len unesú a každému z nich vlož jeho peniaze navrch do vreca. Tomu najmladšiemu polož však navrch do vreca môj strieborný kalich spolu s peniazmi za potravu.“ Správca urobil tak, ako mu Jozef rozkázal. Ráno za svitania vystrojili tých mužov aj s ich oslami. Keď vyšli z mesta a ešte neboli ďaleko, povedal Jozef správcovi domu: „Choď, ponáhľaj sa za tými mužmi a keď ich dohoníš, povedz im: ‚Prečo ste sa za dobro odplatili zlom? Či ste neukradli strieborný kalich, z ktorého pije môj pán a z ktorého veští? Veľmi zle ste si počínali, keď ste to vykonali.‘“ Keď ich dohonil, zopakoval im tie slová. Oni mu odpovedali: „Prečo to hovorí môj pán? Tvojim sluhom ani nenapadne, aby spáchali niečo také. Pozri, peniaze, ktoré sme našli navrchu vo svojich vreciach, sme priniesli späť z Kanaánu. Ako by sme mohli ukradnúť striebro či zlato z domu tvojho pána? U ktorého z tvojich služobníkov sa to nájde, nech zomrie, a my ostatní sa staneme otrokmi svojho pána!“ Povedal: „Dobre, nech je tak, ako hovoríte. Ten, u ktorého sa to nájde, stane sa mojím otrokom a ostatní budete bez viny.“ Každý z nich sa ponáhľal, aby zložil svoje vrece na zem a každý ho otvoril. Potom začal hľadať od najstaršieho až po najmladšieho a kalich sa našiel vo vreci Benjamína. Nato si každý roztrhol rúcho, naložil náklad na osla a spolu sa vrátili do mesta. Tak došiel Júda so svojimi bratmi do domu Jozefa, ktorý bol ešte tam a padli pred ním na zem. Jozef im povedal: „Akého to skutku ste sa dopustili? Neuvedomili ste si, že človek ako ja vie veštiť?“ Júda odvetil: „Čo môžeme povedať svojmu pánovi? Čo máme hovoriť? Ako sa ospravedlniť? Sám Boh to dopustil na svojich sluhov pre ich previnenie. Teraz, pane, sme tvoji sluhovia, my, i ten, u ktorého sa našiel kalich.“ On však odpovedal: „Ani mi nenapadne niečo také urobiť. Otrokom mi bude len ten, u koho sa našiel kalich. Vy ostatní môžete pokojne odísť k svojmu otcovi.“ Tu predstúpil k nemu Júda a vravel: „Prosím, pane môj, dovoľ, aby tvoj sluha smel povedať niekoľko slov svojmu pánovi. Nehnevaj sa na svojho sluhu, veď ty si ako faraón! Môj pán sa vypytoval svojich sluhov: ‚Máte ešte otca alebo brata?‘ My sme vtedy svojmu pánovi povedali: ‚Máme ešte staručkého otca a malého brata, ktorý sa mu narodil v starobe. Jeho brat je už mŕtvy, zostal jediným dieťaťom svojej matky a otec ho miluje.‘ Ty si však svojim sluhom rozkázal: ‚Priveďte mi ho, aby som ho videl na vlastné oči.‘ My sme vtedy svojmu pánovi povedali: ‚Ten chlapec nemôže opustiť otca, lebo keby ho opustil, otec by zomrel.‘ Ty si však svojim sluhom povedal: ‚Ak s vami váš najmladší brat nepríde, neukazujte sa mi na oči!‘ Keď sme potom prišli k tvojmu sluhovi, nášmu otcovi, rozpovedali sme mu všetko, čo povedal môj pán. Náš otec povedal: ‚Choďte znova a nakúpte trochu potravy.‘ Odpovedali sme mu: ‚Nemôžeme ísť, ak s nami nepôjde aj náš najmladší brat, inak nepôjdeme ani my. Bez neho sa totiž tomu mužovi nesmieme ukázať na oči.‘ Nato nám tvoj sluha, náš otec, povedal: ‚Vy viete, že moja žena mi porodila len dvoch synov. Jeden odo mňa odišiel a ja som povedal: »Iste ho divá zver roztrhala.« Už ho niet. Ak vezmete odo mňa aj tohto a na ceste by ho zastihlo nejaké nešťastie, v žiali by ste priviedli moje šediny do podsvetia.‘ Ako teda prídem k tvojmu sluhovi, môjmu otcovi, keď chlapec, na ktorom celou dušou lipne, s nami nebude? Keď zistí, že chlapca niet, zomrie. Tvoji sluhovia v žiali privedú šediny tvojho sluhu, nášho otca, do podsvetia. Tvoj sluha sa za toho chlapca svojmu otcovi zaručil: ‚Ak ti ho nedovediem späť, prehreším sa voči tebe, môjmu otcovi, na celý život.‘ Dovoľ teda, aby v otroctve u svojho pána zostal namiesto toho chlapca tvoj sluha a chlapec nech odíde so svojimi bratmi. Ako by som mohol prísť k svojmu otcovi, keby chlapec nebol so mnou? Mohol by som sa dívať na utrpenie, ktoré by postihlo môjho otca?“