Rút 1:11-18

Noémi však odvetila: „Moje dcéry, vráťte sa! Prečo by ste šli so mnou? Či ešte môžem porodiť synov, čo by vám mohli byť mužmi? Vráťte sa, dcéry moje, choďte, ja som už príliš stará na vydaj. Ak by som aj pripustila: Mám ešte nádej — a tejto noci by som sa vydala a porodila synov, čakali by ste azda, kým dorastú? Mali by ste sa preto zdržiavať a nevydať sa? To nie, dcéry moje! Veď moja trpkosť je väčšia ako vaša, lebo Hospodinova ruka doľahla na mňa.“ Potom sa znova hlasito rozplakali. Orpa pobozkala svokru a vrátila sa, ale Rút zostala s ňou. Vtedy Noémi povedala: „Pozri, tvoja švagriná sa vracia k svojmu ľudu a k svojim bohom. Vráť sa a choď za ňou!“ Rút však povedala: „Nenúť ma, aby som ťa opustila a odvrátila sa od teba. Kamkoľvek pôjdeš ty, ta pôjdem i ja, a kde budeš bývať ty, budem bývať i ja. Tvoj ľud bude mojím ľudom a tvoj Boh bude mojím Bohom. Kde zomrieš ty, tam zomriem i ja a tam budem pochovaná! Nech ma Hospodin prísne potresce, ako chce, ak by ma od teba odlúčilo niečo iné než smrť.“ Keď Noémi videla, že Rút je pevne rozhodnutá ísť s ňou, prestala na ňu naliehať.