Žalmy 44:1-26

Bože, na vlastné uši sme počuli, naši otcovia nám o tom rozprávali, čo si vykonal za ich čias, v dávnych časoch. Svojou rukou si vyhnal pohanov, ich si však zasadil; na národy si zoslal pohromu, ich si však rozmnožil. Veď nie vlastným mečom zaujali krajinu, nie vlastné rameno im pomohlo k víťazstvu, ale tvoja pravica, tvoje rameno a svetlo tvojej tváre, lebo si ich miloval. Bože, ty si môj Kráľ! Prikáž, aby Jákob bol zachránený! S tebou prekoleme svojich protivníkov, v tvojom mene udupeme svojich nepriateľov. Nespolieham sa na svoj luk a môj meč ma nezachráni, lebo ty si nás zachránil pred protivníkmi a zahanbil si tých, čo nás nenávideli. Bohom sa chválime deň čo deň a tvoje meno budeme chváliť naveky. — Sela — Predsa si nás zavrhol, vystavil potupe a nevedieš do boja naše vojská. Donútil si nás ustúpiť pred protivníkom a tí, čo nás nenávidia, nás olúpili. Vydal si nás ako ovce napospas a rozptýlil si nás medzi národy. Predal si svoj ľud pod cenu a nič si na tom nezískal. Vystavil si nás potupe našich susedov, posmechu a hane nášho okolia. Urobil si nás príslovím medzi pohanmi; národy krútia hlavou nad nami. Deň čo deň je predo mnou moja potupa a hanba mi pokryla tvár pre reči utŕhača a posmievača, pre pohľad nepriateľa a pomstiteľa. To všetko prišlo na nás, hoci sme na teba nezabudli, neporušili sme tvoju zmluvu. Naše srdce sa neodvrátilo od teba ani náš krok nevybočil z tvojho chodníka, aj keď si nás spustošil na mieste šakalov a prikryl temnotou. Keby sme boli zabudli na meno nášho Boha a vystierali ruky k cudziemu bohu, či by to Boh nebol postrehol? On predsa pozná tajomstvá srdca! Pre teba nás vraždia deň čo deň, majú nás za ovce na zabitie. Zobuď sa! Prečo spíš, Pane? Precitni, nezavrhni nás navždy! Prečo si skrývaš tvár? Zabúdaš na našu biedu a útlak? Veď naša duša sa rozptýlila do prachu, naše telo splynulo so zemou.