Žalmy 139:7-18

Kam by som odišiel pred tvojím Duchom, kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Keby som vystúpil na nebesia, si tam, keby som si ustlal v podsvetí, si tam. Keby som mal krídla rannej zory a usadil by som sa pri najvzdialenejšom mori, aj ta by ma priviedla tvoja ruka a tvoja pravica by sa ma ujala. Keby som povedal: „Možno ma tma ukryje a noc moje svetlo obklopí,“ ani tma nie je dosť tmavá; noc ti svieti ako deň, tma ti je sťa svetlo. Veď ty si mi utvoril ľadviny, v matkinom živote si ma utkal. Ďakujem ti, že si ma predivne utvoril; tvoje skutky sú obdivuhodné, to si veľmi dobre uvedomujem. Moje kosti neboli skryté pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v najspodnejších častiach zeme. Tvoje oči ma videli už v zárodku, všetko to bolo zapísané v tvojej knihe; dni boli určené, skôr než ktorýkoľvek z nich nastal. Ako si vážim tvoje myšlienky, Bože, aký nesmierny je ich počet. Keby som ich mal spočítať, bolo by ich viac ako piesku. Len čo sa zobudím, som s tebou.