Žalmy 139:1-16

Hospodin, ty ma skúmaš a poznáš. Ty vieš o mne, či si sadám a či vstávam, i môj úmysel zďaleka poznáš. Ty pozoruješ, či chodím, či ležím, o všetkých mojich cestách vieš. Ešte nemám slovo na jazyku a ty, Hospodin, už vieš, čo chcem povedať. Obkľučuješ ma zo všetkých strán, svoju ruku kladieš na mňa. Žasnem nad tvojím poznaním, je privysoko, nedosiahnem ho. Kam by som odišiel pred tvojím Duchom, kam by som utiekol pred tvojou tvárou? Keby som vystúpil na nebesia, si tam, keby som si ustlal v podsvetí, si tam. Keby som mal krídla rannej zory a usadil by som sa pri najvzdialenejšom mori, aj ta by ma priviedla tvoja ruka a tvoja pravica by sa ma ujala. Keby som povedal: „Možno ma tma ukryje a noc moje svetlo obklopí,“ ani tma nie je dosť tmavá; noc ti svieti ako deň, tma ti je sťa svetlo. Veď ty si mi utvoril ľadviny, v matkinom živote si ma utkal. Ďakujem ti, že si ma predivne utvoril; tvoje skutky sú obdivuhodné, to si veľmi dobre uvedomujem. Moje kosti neboli skryté pred tebou, keď som vznikal v skrytosti, utkávaný v najspodnejších častiach zeme. Tvoje oči ma videli už v zárodku, všetko to bolo zapísané v tvojej knihe; dni boli určené, skôr než ktorýkoľvek z nich nastal.