Marek 4:1-41

Opäť začal učiť pri mori. Zhromaždil sa k nemu taký veľký zástup, že nastúpil do člna na mori a posadil sa tam, zatiaľ čo celý zástup zostal na brehu mora. Učil ich mnohým veciam v podobenstvách a vo svojom učení im hovoril: „Počúvajte! Rozsievač vyšiel siať. Keď rozsieval, niektoré zrno padlo na kraj cesty, prileteli vtáky a pozobali ho. Iné padlo na skalnatú pôdu, kde nemalo dostatok zeme. Hneď vzišlo, lebo nebolo hlboko v zemi. Keď potom vyšlo slnko, spálilo ho a pretože nemalo koreň, uschlo. Ďalšie padlo medzi tŕnie. Tŕnie sa rozrástlo a udusilo ho, takže neprinieslo úrodu. A iné padlo do dobrej pôdy, vzišlo, vyrástlo a prinieslo úrodu: niektoré tridsaťnásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a ďalšie stonásobnú.“ A dodal: „Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho spolu s Dvanástimi, sa ho pýtali, čo znamenajú podobenstvá. Povedal im: „Vám je dané poznať tajomstvo Božieho kráľovstva, ale tým, čo sú vonku, sa všetko podáva v podobenstvách, aby len hľadeli a hľadeli, ale nevideli, a aby len počúvali a počúvali, ale nechápali, aby sa neobrátili a nebolo im odpustené.“ Potom im povedal: „Nerozumiete tomuto podobenstvu? Ako potom pochopíte všetky ostatné podobenstvá? Rozsievač rozsieva slovo. To zrno vedľa cesty sú tí, čo ho počúvajú, ale hneď prichádza satan a oberá ich o slovo zasiate do nich. Podobne je to aj s tými, u ktorých je zasiate do skalnatej pôdy: keď slovo počujú, hneď ho s radosťou prijímajú, no nemajú v sebe koreň, sú chvíľkoví. Keď potom príde súženie alebo prenasledovanie pre to slovo, hneď odpadnú. A u iných je zasiate do tŕnia. Oni slovo síce počúvajú, ale svetské starosti, mámenie bohatstva a žiadostivosť po ostatných veciach prenikajú dovnútra a slovo udusia, takže zostáva bez úžitku. Nakoniec sú takí, u ktorých je zasiate do dobrej pôdy: slovo počúvajú, prijímajú a prinášajú úžitok tridsaťnásobný, šesťdesiatnásobný, ba aj stonásobný.“ Ďalej im povedal: „Vari sa prináša lampa nato, aby ju postavili pod mericu alebo pod posteľ? Či nie nato, aby ju postavili na svietnik? Nič nie je také skryté, aby nebolo odhalené, a nič také utajené, aby to nevyšlo najavo. Kto má uši na počúvanie, nech počúva!“ Ďalej im hovoril: „Dávajte si pozor, čo počúvate! Akou mierou meriate, takou vám bude namerané, ba ešte aj pridané, lebo kto má, tomu bude pridané, a kto nemá, tomu bude vzaté aj to, čo má.“ Ďalej povedal: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek zaseje zrno do zeme. Či spí, alebo bdie, vo dne i v noci zrno klíči a rastie, ani sám nevie ako. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a nakoniec plno zŕn v klase. Keď potom vydá úrodu, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko, ktoré je po zasiatí do zeme najmenšie zo všetkých semienok na zemi, ale zasiate vzíde a býva mohutnejšie ako všetky iné rastliny a vyháňa také veľké konáre, že v jeho tieni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ A mnohými podobenstvami im vravel Slovo, podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril, ale svojim učeníkom osamote všetko vysvetľoval. V ten deň, keď sa zvečerilo, im povedal: „Prejdime na druhý breh.“ Nato opustili zástup a jeho vzali so sebou, tak ako bol, v člne. Sprevádzali ho aj iné člny. Tu sa strhla mohutná búrka s víchricou a vlny sa valili na čln, takže čln sa už napĺňal. Ježiš však spal na vankúši v zadnej časti člna. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš, že hynieme?“ Zobudil sa, pohrozil víchru a prikázal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vtedy víchor ustal a nastalo veľké ticho. A im povedal: „Čo ste takí ustrašení? Ešte stále nemáte vieru?“ Prenikol ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Ktože je to, že ho i vietor, i more počúva?“