Náreky 3:1-66

Ja som muž, čo videl útrapy pod palicou jeho prchkosti. Bol som to ja, ktorého hnal a viedol temnotou bez svetla. Len proti mne neustále vystieral a obracal svoju ruku. Spôsobil chradnutie môjho tela i kože, polámal mi kosti. Nastavil mi jed a obklopil ma útrapami. Do temnôt ma posadil, ako tých, čo sú dávno mŕtvi. Vystaval okolo mňa múr, takže nemôžem vyjsť, zaťažil moje okovy. Aj keď kričím a volám o pomoc, marí moju modlitbu. Kameňmi zatarasil moje cesty, moje chodníky rozvrátil. Pre mňa je striehnucim medveďom, levom v úkryte. Odviedol ma z mojich ciest, roztrhal a spustošil ma. Napol svoj luk a postavil ma ako terč pre svoj šíp. Do mojich obličiek vystrieľal šípy svojho tulca. Bol som na posmech celému môjmu ľudu, hanlivou piesňou každý deň. Nasýtil ma trpkosťami, napojil ma palinou. Zuby mi vylámal kameňom, zatlačil ma do prachu. Moju dušu si odohnal z pokojného života, zabudol som na šťastie. Povedal som: „Zanikol môj lesk aj moja nádej od Hospodina.“ Rozpomeň sa na moje trápenie a blúdenie, na palinu a jed. Moja duša si to ustavične pripomína a klesá. Na toto si však upriamim srdce a na toto budem čakať: na prejavy Hospodinovej milosti, že neprestávajú, že sa nekončia dôkazy jeho zľutovania. Každé ráno sú nové, nesmierna je tvoja vernosť. „Môj podiel je Hospodin,“ vraví moja duša, „preto budem čakať na neho.“ Dobrý je Hospodin voči tým, čo v neho dúfajú, voči duši, ktorá ho hľadá. Dobré je v tichosti čakať na Hospodinovu pomoc. Dobré je pre muža, ak nesie jarmo od svojej mladosti. Nech sedí sám a mlčí, keď mu ho nasadil. Nech do prachu položí svoje ústa, azda je ešte nádej. Nech nastaví líce tomu, kto ho bije, nech sa nasýti potupou. Veď Pán nezavrhuje naveky, ak zarmúti, zľutuje sa vo svojej veľkej láske, pretože neponižuje a nezarmucuje ľudských synov z rozmaru. Keď niekto nohami šliape po všetkých väznených v zemi, keď sa prekrúcajú ľudské práva pred tvárou Najvyššieho, keď sa krivdí človeku pri jeho súdnom spore, či to Pán nevidí? Kto niečo povie a stane sa bez toho, aby Pán rozkázal? Nevychádza z úst Najvyššieho dobré i zlé? Na čo sa môže sťažovať živý človek? Leda tak každý na svoj hriech. Preskúmajme a preverme naše cesty a vráťme sa k Hospodinovi! Pozdvihnime srdcia na dlaniach k Bohu na nebesiach! My sme sa spreneverili a boli sme spurní, a ty si neodpustil. Skryl si sa v hneve a prenasledoval si nás, zabíjal bez súcitu. Skryl si sa v oblaku, aby k tebe neprenikla modlitba. Smeti a odpad si z nás urobil medzi národmi. Všetci naši nepriatelia na nás otvárali ústa. Hrôza a jama na nás čakala, spustnutie a skaza. Moje oči prelievajú potoky vôd nad skazou dcéry môjho ľudu. Oko mi slzí a neustáva, kým nezhliadne a nepozrie Hospodin z nebies. Oko mi zarmucuje dušu pre všetky dcéry môjho mesta. Moji nepriatelia na mňa poľovali bez príčiny ako na vtáča. Môj život umlčali v jame, privalili ma kameňom, naliali mi vodu až nad hlavu, takže som povedal: „Som stratený!“ Z najhlbšej jamy som vzýval tvoje meno, Hospodin. Počul si môj hlas: „Nezakrývaj si uši pred mojím vzdychom, pred mojím volaním o pomoc!“ Bol si nablízku, keď som volal. Povedal si: „Neboj sa!“ Pán môj, viedol si spory mojej duše, vykúpil si môj život. Videl si moju krivdu, Hospodin, presadil si moje právo. Videl si všetku ich pomstychtivosť, všetky ich úmysly proti mne. Počul si ich urážky, Hospodin, všetky ich úmysly proti mne, reči mojich protivníkov aj ich zámery namierené proti mne každý deň. Všimni si: či sedia a či vstávajú, spievajú o mne posmešnú pieseň. Hospodin, vráť im, čo vykonali, podľa skutkov ich rúk. Zaslep im srdce, postihni ich svojou kliatbou. V hneve ich prenasleduj a znič spod svojich nebies, Hospodin.