Náreky 3:1-33

Ja som muž, čo videl útrapy pod palicou jeho prchkosti. Bol som to ja, ktorého hnal a viedol temnotou bez svetla. Len proti mne neustále vystieral a obracal svoju ruku. Spôsobil chradnutie môjho tela i kože, polámal mi kosti. Nastavil mi jed a obklopil ma útrapami. Do temnôt ma posadil, ako tých, čo sú dávno mŕtvi. Vystaval okolo mňa múr, takže nemôžem vyjsť, zaťažil moje okovy. Aj keď kričím a volám o pomoc, marí moju modlitbu. Kameňmi zatarasil moje cesty, moje chodníky rozvrátil. Pre mňa je striehnucim medveďom, levom v úkryte. Odviedol ma z mojich ciest, roztrhal a spustošil ma. Napol svoj luk a postavil ma ako terč pre svoj šíp. Do mojich obličiek vystrieľal šípy svojho tulca. Bol som na posmech celému môjmu ľudu, hanlivou piesňou každý deň. Nasýtil ma trpkosťami, napojil ma palinou. Zuby mi vylámal kameňom, zatlačil ma do prachu. Moju dušu si odohnal z pokojného života, zabudol som na šťastie. Povedal som: „Zanikol môj lesk aj moja nádej od Hospodina.“ Rozpomeň sa na moje trápenie a blúdenie, na palinu a jed. Moja duša si to ustavične pripomína a klesá. Na toto si však upriamim srdce a na toto budem čakať: na prejavy Hospodinovej milosti, že neprestávajú, že sa nekončia dôkazy jeho zľutovania. Každé ráno sú nové, nesmierna je tvoja vernosť. „Môj podiel je Hospodin,“ vraví moja duša, „preto budem čakať na neho.“ Dobrý je Hospodin voči tým, čo v neho dúfajú, voči duši, ktorá ho hľadá. Dobré je v tichosti čakať na Hospodinovu pomoc. Dobré je pre muža, ak nesie jarmo od svojej mladosti. Nech sedí sám a mlčí, keď mu ho nasadil. Nech do prachu položí svoje ústa, azda je ešte nádej. Nech nastaví líce tomu, kto ho bije, nech sa nasýti potupou. Veď Pán nezavrhuje naveky, ak zarmúti, zľutuje sa vo svojej veľkej láske, pretože neponižuje a nezarmucuje ľudských synov z rozmaru.