Poznáš čas vrhu kozorožcov?
Pozoruješ pôrodné bolesti jeleníc?
Počítaš mesiace, kým donosia mladé
a poznáš čas ich vrhu?
Schúlia sa, vrhnú mladé,
bolesti sa zbavia.
Ich mláďatá mocnejú, voľne rastú, odbehnú
a viac sa k nim nevrátia.
Kto pustil divého osla na slobodu
a kto rozviazal opraty stepnému oslovi?
Za domov som mu určil step
a za príbytok soľnú pláň.
Ruch mesta je mu na smiech,
krik pohoniča nepočúva,
na vrchoch sliedi po paši
a vyhľadáva každú zeleň.
Bude azda byvol ochotný slúžiť ti
a strávi noc pri tvojich jasliach?
Priviažeš byvola povrazom, aby oral
a v dolinách za tebou bránil?
Vari sa spoľahneš na neho, lebo má veľkú silu
a ponecháš mu svoju prácu?
Veríš mu, že ti obilie privezie
a zhromaždí na holohumnici?
Krídlo pštrosice si veselo trepoce,
nie je to však peruť ani perie bociana,
lebo vajcia necháva na zemi
a v prachu ich zohrieva,
zabúda, že ich noha môže rozšliapnuť
a poľná zver zadláviť.
So svojimi mláďatami zaobchádza tvrdo, akoby jej ani nepatrili,
nebojí sa, že jej námaha vyjde nazmar.
Pretože Boh jej dal zabudnúť na múdrosť
a nedal jej účasť na rozumnosti.
No len čo sa zdvihne a vyrazí,
koňovi s jazdcom sa vysmeje.
Azda si ty dal silu koňovi
a zaodel si jeho šiju hrivou?
Bude ti vari skákať ako kobylka?
Jeho prudké fŕkanie pôsobí strach.
Hrabe v údolí a teší sa,
je plný sily a vytiahne proti zbroji.
Vysmieva sa strachu, nedá sa vyľakať,
pred mečom neustúpi.
Tulec, blýskavá kopija a šíp
na ňom hrkocú.
S hrmotom a zúrivo sa ženie po zemi,
neobstojí, keď zaznie zvuk rohu.
Pri zvuku rohu zaerdží
a zďaleka vetrí boj, pokrik veliteľov a vojnovú vravu.
Podľa tvojho rozumu to azda sokol vzlieta
a smerom na juh rozprestiera krídla?
To na tvoje slovo sa orol vysoko vznáša
a vysoko si stavia hniezdo?
Na brale býva a hniezdi,
na skalných výbežkoch má pevnosť.
Potravu odtiaľ vyhľadáva,
jeho oči ďaleko dovidia.
Jeho mláďatá vyciciavajú krv
a tam, kde sú mŕtvoly, je aj on.“