Jób 39:1-30

Poznáš čas vrhu kozorožcov? Pozoruješ pôrodné bolesti jeleníc? Počítaš mesiace, kým donosia mladé a poznáš čas ich vrhu? Schúlia sa, vrhnú mladé, bolesti sa zbavia. Ich mláďatá mocnejú, voľne rastú, odbehnú a viac sa k nim nevrátia. Kto pustil divého osla na slobodu a kto rozviazal opraty stepnému oslovi? Za domov som mu určil step a za príbytok soľnú pláň. Ruch mesta je mu na smiech, krik pohoniča nepočúva, na vrchoch sliedi po paši a vyhľadáva každú zeleň. Bude azda byvol ochotný slúžiť ti a strávi noc pri tvojich jasliach? Priviažeš byvola povrazom, aby oral a v dolinách za tebou bránil? Vari sa spoľahneš na neho, lebo má veľkú silu a ponecháš mu svoju prácu? Veríš mu, že ti obilie privezie a zhromaždí na holohumnici? Krídlo pštrosice si veselo trepoce, nie je to však peruť ani perie bociana, lebo vajcia necháva na zemi a v prachu ich zohrieva, zabúda, že ich noha môže rozšliapnuť a poľná zver zadláviť. So svojimi mláďatami zaobchádza tvrdo, akoby jej ani nepatrili, nebojí sa, že jej námaha vyjde nazmar. Pretože Boh jej dal zabudnúť na múdrosť a nedal jej účasť na rozumnosti. No len čo sa zdvihne a vyrazí, koňovi s jazdcom sa vysmeje. Azda si ty dal silu koňovi a zaodel si jeho šiju hrivou? Bude ti vari skákať ako kobylka? Jeho prudké fŕkanie pôsobí strach. Hrabe v údolí a teší sa, je plný sily a vytiahne proti zbroji. Vysmieva sa strachu, nedá sa vyľakať, pred mečom neustúpi. Tulec, blýskavá kopija a šíp na ňom hrkocú. S hrmotom a zúrivo sa ženie po zemi, neobstojí, keď zaznie zvuk rohu. Pri zvuku rohu zaerdží a zďaleka vetrí boj, pokrik veliteľov a vojnovú vravu. Podľa tvojho rozumu to azda sokol vzlieta a smerom na juh rozprestiera krídla? To na tvoje slovo sa orol vysoko vznáša a vysoko si stavia hniezdo? Na brale býva a hniezdi, na skalných výbežkoch má pevnosť. Potravu odtiaľ vyhľadáva, jeho oči ďaleko dovidia. Jeho mláďatá vyciciavajú krv a tam, kde sú mŕtvoly, je aj on.“