Izaiáš 40:1-31

„Potešujte, potešujte môj ľud,“ vraví váš Boh. „Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte mu, že sa skončila jeho otrocká služba, že je odčinená jeho vina, že dostal z rúk Hospodina dvojnásobný trest za všetky svoje hriechy.“ Hlas volá: „Na púšti pripravte cestu Hospodinovi, v stepi urovnajte chodník nášmu Bohu! Každé údolie nech sa zdvihne, každý vrch a kopec nech sa zníži. Všetko nerovné nech sa vyrovná a nech sa vyrovnajú hrbole, lebo sa zjaví Hospodinova sláva a naraz ju uzrú všetci; lebo prehovorili Hospodinove ústa.“ Hlas vraví: „Volaj!“ Nato som povedal: „Čo mám volať?“ „Všetko, čo má telo, je ako tráva a všetka jeho nádhera je sťa poľný kvet. Tráva uschne, kvet zvädne, ak ho ovanie dych Hospodina. Naozaj, ľudia sú ako tráva. Tráva uschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha pretrvá naveky.“ Vystúp na vysoký vrch, ohlasovateľ radostnej zvesti Sionu, mocne pozdvihni svoj hlas, ohlasovateľ radostnej zvesti Jeruzalemu! Hlasno volaj, neboj sa, povedz judským mestám: „Hľa, váš Boh!“ Pozri, Pán, Hospodin, prichádza v moci, vládne svojím ramenom. Hľa, nesie odmenu a jeho pláca ide pred ním. Ako pastier bude pásť svoje stádo, svojím ramenom ho zhromaždí, baránky vezme do náručia a tie, čo pridájajú, nežne bude viesť. Kto kedy priehrštím odmeral vody mora, kto piaďou premeral nebesá, kto vtesnal všetok prach zeme do merice a odvážil vrchy na váhe a pahorky na vážkach? Kto obsiahol ducha Hospodina a kto ho svojou radou poúčal? S kým sa radil, kto ho poúčal, kto ho učil ceste práva, kto mu dával vedomosti a dal mu spoznať cestu chápania? Hľa, národy sú sťa kvapka z vedra, pokladajú sa za prášok na vážkach. Hľa, ostrovy zavážia ako zrnko piesku, Libanon nestačí na založenie ohňa a jeho zverina nestačí na spaľovanú obetu. Všetky národy sú pred ním ničím, pokladá ich za ničotu. Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu postavíte vedľa neho? Modlu, tú uleje remeselník, zlatník ju obtiahne zlatom a prirobí striebornú retiazku. Kto je chudobný a nemá na takú obetu, vyberie si drevo, ktoré nepráchnivie, vyhľadá schopného remeselníka, aby postavil modlu, ktorá sa nekláti. Neviete to? Nepočuli ste to? Nebolo vám to zvestované od počiatku? Nepochopili ste základy zeme? Ten, čo tróni nad klenbou zeme, ktorej obyvatelia sú ako kobylky, ten, čo rozťahuje nebesá ako závoj a rozprestiera ich ako stan na bývanie, ten obracia mocnárov navnivoč a pozemských vládcov mení na ničotu. Ešte nie sú zasadení ani zasiati, ešte nezapustil koreň do zeme ich kmeň, už ich oveje a usychajú a víchor ich odnáša ako slamu. „Ku komu ma chcete prirovnať, aby som mu bol podobný?“ hovorí Svätý. Pozdvihnite oči a pozrite, kto to stvoril! Ten, čo vyvádza nebeské zástupy v plnom počte, všetkých volá po mene; pre jeho veľkú silu a nesmiernu moc nebude chýbať ani jeden. Prečo hovoríš Jákob, prečo vravíš, Izrael: „Skrytá je moja cesta pred Hospodinom a moje právo uniká môjmu Bohu?“ Či nevieš? Nepočul si? Hospodin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; neunaví sa, neustane, jeho múdrosť nemožno preskúmať. On dáva silu unavenému a bezmocnému veľkú udatnosť. Mladíci sa unavia a ustanú, mládenci sa potkýnajú na každom kroku. Tí však, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu, ako orly stúpajú na krídlach, budú utekať a neustanú, pôjdu a nevyčerpajú sa.