Izaiáš 1:1-17

Videnie Izaiáša, Amócovho syna, ktoré prijal o Judsku a Jeruzaleme v dňoch Uzziju, Jotáma, Acháza a Chizkiju, judských kráľov. Počujte, nebesia, počúvaj, zem, lebo Hospodin hovorí: „Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. Vôl pozná svojho gazdu, osol jasle svojho pána, ale Izrael nepozná, môj ľud nechápe.“ Beda hriešnemu národu, ľudu zaťaženému vinou, potomstvu zločincov, skazeným synom. Opustili Hospodina, pohrdli Svätým Izraela, celkom sa odcudzili. Kde vás ešte udrieť, keď sa tak búrite? Hlava je celá boľavá, srdce je úplne vysilené. Nič nie je na ňom zdravé, od hlavy po päty samá modrina, jazva a čerstvá rana, opuchnutá, neobviazaná a neošetrená olejom. Vaša krajina sa stala púšťou, vaše mestá sú do tla vypálené, vašu pôdu pred očami vyžierajú cudzinci, je spustošená, cudzinci ju rozvrátili. Dcéra Siona zostala ako búdka vo vinici, ako chatrč na uhorkovom poli, ako obliehané mesto. Keby nám Hospodin zástupov nenechal malý zvyšok, boli by sme ako Sodoma, podobali by sme sa Gomore. Kniežatá Sodomy, počujte Hospodinovo slovo, ľud Gomory, čuj poučenie nášho Boha. „Načo mi je množstvo vašich obiet?“ povie Hospodin. „Som nasýtený spaľovanými obetami baranov, tukom vykŕmeného dobytka; nemám v obľube krv býčkov, baránkov a capov. Keď prichádzate pred moju tvár, kto vás o to žiada, aby ste šliapali moje nádvoria? Neprinášajte už bezcennú obetu, odporné je mi kadidlo, novmesiac, sobota a zvolané zhromaždenia. Nemôžem vystáť zlo so slávnostnými zhromaždeniami! Vaše novmesiace a sviatky z duše nenávidím, stali sa mi bremenom, zunovalo sa mi ich prinášanie. Aj keď vystriete dlane, odvrátim od vás svoj zrak; aj keď sa budete veľa modliť, nebudem počúvať, lebo vaše ruky sú plné krvi. Obmyte sa, očistite sa, odstráňte mi spred očí vaše zlé skutky; prestaňte robiť zlo, učte sa robiť dobro, domáhajte sa práva, pomáhajte utláčanému, vymôžte právo sirote, obhajujte vdovu!