Kohelet — Kazateľ 2:18-26

Znenávidel som všetku svoju námahu, ktorou som sa umáral pod slnkom, ktorú zanechám človeku, čo príde po mne. Ktovie, či bude múdry alebo hlúpy? Zmocní sa však všetkého, s čím som sa namáhal a v čom som bol múdry pod slnkom — aj to je márnosť. Odvrátil som sa, aby som zúfal nad celou svojou námahou, ktorou som sa namáhal pod slnkom. Je totiž človek, ktorý sa namáhal múdro, umne a šikovne, ale svoj podiel odovzdá niekomu, kto sa s tým nenamáhal — aj to je márnosť a veľké zlo. Veď čo zostáva človeku z celej jeho námahy a zhonu, ktorými sa umáral pod slnkom, keď každý jeho deň je boľavou ranou a mrzutosť je jeho zamestnaním, ba ani v noci si jeho srdce neodpočinie? Aj toto je márnosť. Pre človeka nie je nič lepšie, ako keď je, pije a pri svojej námahe si dožičí dobré veci. Videl som, že aj to pochádza z Božej ruky. Veď kto môže jesť a užívať bez neho? Človeku, ktorý sa mu páči, dal múdrosť, poznanie i radosť. Hriešnemu však dal za úlohu zbierať, hromadiť a dávať tomu, kto sa Bohu páči. Aj to je márnosť a honba za vetrom.