Daniel 6:1-10

Kráľovstvo dostal médsky Dárius, keď mal šesťdesiatdva rokov. Dárius uznal za vhodné ustanoviť nad kráľovstvom stodvadsať satrapov, aby boli rozložení po celom kráľovstve, a nad nimi troch vysokých úradníkov, z ktorých jeden bol Daniel. Im satrapovia podávali správy, aby neobťažovali kráľa. Daniel časom vynikol nad vysokými úradníkmi aj satrapmi, pretože mal výnimočného ducha a kráľ zamýšľal ustanoviť ho nad celým kráľovstvom. Vysokí úradníci a satrapovia sa usilovali nájsť proti Danielovi dôvod na obžalobu v záležitosti kráľovstva. Nemohli však nájsť nijaký dôvod ani zlý počin, pretože Daniel bol dôveryhodný a nedopúšťal sa nijakej nedbanlivosti ani zlého konania. Nato títo muži povedali: „Proti Danielovi nenájdeme nijaký dôvod na obžalobu, len ak by sme ho našli v súvislosti so zákonom jeho Boha.“ Potom sa vysokí úradníci a satrapovia vo veľkom počte zhromaždili u kráľa a povedali mu: „Kráľ Dárius, ži naveky! Všetci vysokí úradníci tvojho kráľovstva, predáci, satrapovia, radcovia a veľmoži sa uzniesli, že kráľ by mal vydať rozkaz, prísne rozhodnutie, takýto zákaz: Každého, kto by v priebehu tridsiatich dní požiadal o niečo akéhokoľvek boha alebo človeka okrem teba, kráľ, hodia do jamy levov. Takže, kráľ, vydaj takéto rozhodnutie a podpíš ho aj ako písomný rozkaz, ktorý sa nemôže zmeniť podľa zákona Médov a Peržanov, ktorý nemožno zrušiť.“ Kráľ Dárius teda vydal taký rozkaz písomne.