Skutky apoštolov 27:13-44

Keď začal viať južný vietor, nazdali sa, že sa im podarí dosiahnuť, čo si zaumienili. Zdvihli teda kotvu a plavili sa tesne popri Kréte. Ale krátko nato sa strhol prudký vietor, ktorý sa volá Eurakylón. Keď sa vietor zmocnil lode a nebolo možné udržať kurz, nechali sme ním loď unášať. Keď sme sa dostali do závetria ostrovčeka, ktorý sa volá Kauda, horko-ťažko sme zachránili čln. Keď ho potom vytiahli, zabezpečili loď tým, že ju podpásali. Potom v obave, aby nenarazili na plytčinu Syrtis, zvinuli plachtu a takto sa nechali unášať. Búrka nami však prudko zmietala, preto na druhý deň vyhadzovali náklad a na tretí deň vlastnými rukami povyhadzovali aj lodné náradie. No keď sa už viac dní neobjavovalo ani slnko, ani hviezdy, a pritom búrka zúrila stále nezmenšenou silou, začali sme strácať všetku nádej, že sa zachránime. Ľudia už dlho nič nejedli. Vtedy sa Pavol postavil do stredu a povedal: „Mali ste ma, muži, poslúchnuť a nehýbať sa z Kréty. Boli by ste si ušetrili túto škodu a stratu. Teraz vás vyzývam, aby ste neklesali na duchu, lebo nikto z vás nepríde o život, iba plavidlo sa zničí. Tejto noci totiž pri mne zastal anjel toho Boha, ktorému patrím a ktorému slúžim, a povedal: ‚Neboj sa, Pavol. Máš predsa stáť pred cisárom a Boh ti daroval všetkých, čo sa plavia s tebou.‘ Preto, muži, neklesajte na duchu. Verím totiž Bohu, že to bude tak, ako mi povedal. Máme však doraziť k nejakému ostrovu.“ Keď nadišla štrnásta noc a hnalo nás to po Adriatickom mori, uprostred noci sa námorníkom zdalo, že sa blížia k nejakej pevnine. Spustili olovnicu a namerali dvadsať siah hĺbky. Keď prešli kúsok, spustili ju znova a namerali pätnásť siah. V obave, aby sme kdesi nenarazili na skaliská, spustili zo zadnej časti lode štyri kotvy a želali si, aby už bol deň. Keď sa námorníci pokúšali ujsť z lode a spustili čln na more pod zámienkou, že idú spustiť kotvy aj z prednej časti lode, Pavol povedal stotníkovi a vojakom: „Ak títo neostanú na lodi, ani vy sa nemôžete zachrániť.“ Vtedy vojaci preťali povrazy na člne a nechali ho spadnúť. A kým nezačalo svitať, Pavol všetkých vyzval, aby si zajedli. Hovoril: „Dnes je už štrnásty deň, čo vyčkávate bez jedla a nič ste nevzali do úst. Preto vás vyzývam, aby ste si zajedli, veď je to potrebné na vašu záchranu, lebo nikomu z vás sa ani vlas z hlavy nestratí.“ Keď to povedal, vzal chlieb a pred všetkými sa poďakoval Bohu, rozlámal ho a začal jesť. Všetkým sa vrátila dobrá myseľ a aj oni sa pustili do jedla. Všetkých dovedna nás bolo na lodi dvestosedemdesiatšesť. Keď sa nasýtili, odľahčili loď tým, že vyhádzali do mora obilie. Keď sa rozodnilo, nevedeli, kde sa nachádzajú. Spozorovali iba akýsi záliv s plochým pobrežím a zamýšľali tam s loďou pristáť, ak to bude možné. Odviazali kotvy a nechali ich klesnúť do mora. Uvoľnili aj laná na kormidlách, napli prednú plachtu a po vetre mierili do zálivu. Nabehli však na plytčinu, kde s loďou uviazli. Predná časť lode sa zaborila a ostala nehybná, kým zadná časť lode sa pod náporom vĺn rozpadla. Vojaci sa rozhodli väzňov pozabíjať, aby niektorý nevyplával a neušiel. No stotník chcel Pavla zachrániť a preto im ich úmysel prekazil. Dal teda rozkaz, aby tí, čo vedia plávať, zoskočili prví a vyšli na breh, ostatní mali preplávať buď na doskách, alebo na troskách lode. Takto sa všetci dostali na zem a zachránili sa.