Skutky apoštolov 2:1-13

Keď nadišiel deň Turíc, všetci boli spolu na tom istom mieste. Tu sa odrazu strhol z neba hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. Ukázali sa im akoby ohnivé jazyky rozdelené tak, že na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme sa práve zdržiavali Židia, zbožní ľudia zo všetkých národov pod nebom. Keď zaznel ten zvuk, zbehol sa veľký dav. Boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojou vlastnou rečou. Celí bez seba a v úžase si medzi sebou hovorili: „Vari nie sú všetci títo, čo hovoria, Galilejčania? Ako je možné, že každý z nás ich počuje hovoriť vo svojej materinskej reči? My Parti, Médi a Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judska a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a oblasti Líbye okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania aj Arabi, my všetci ich počujeme rozprávať o veľkých Božích veciach svojím jazykom.“ Všetci žasli a v rozpakoch hovorili jeden druhému: „Čo to má znamenať?“ Iní si však robili posmešky a hovorili: „Opití sú z mladého vína.“