Medzitým, čo Pavol čakal na nich v Aténach, v duchu sa rozčuľoval, keď videl, že mesto je oddané modlárstvu. Preto sa v synagóge rozprával so Židmi a tými, čo uctievali Boha a každý deň hovoril na námestí s náhodnými okoloidúcimi. Do rozhovoru sa s ním púšťali aj niektorí filozofi, epikurejci a stoici. Jedni sa pýtali: „Čo to chce tento táraj povedať?“ Iní zasa hovorili: „Zdá sa, že hlása cudzie božstvá.“ To preto, lebo zvestoval Ježiša a zmŕtvychvstanie. A tak ho vzali so sebou, odviedli na Areopág a povedali: „Radi by sme sa dozvedeli, čo je to za nové učenie, ktoré ty hlásaš. Veď to, čo predkladáš našim ušiam, je čosi neslýchané, preto sa chceme dozvedieť, čo to má byť.“ Všetci Aténčania, ako aj prisťahovalci z cudziny sa totiž nevenovali ničomu inému, len že rozprávali alebo počúvali niečo nové.
Pavol si zastal do stredu Areopágu a povedal: „Muži, Aténčania! Podľa všetkého pozorujem, že ste mimoriadne nábožní. Keď som sa prechádzal a prezeral som si vaše svätyne, našiel som aj oltár s nápisom: ‚Neznámemu bohu.‘ Ja vám teraz teda hlásam to, čo uctievate, hoci to nepoznáte. Boh, ktorý stvoril svet a všetko, čo je v ňom, tento Boh, keďže je Pánom neba i zeme, nebýva v chrámoch zhotovených rukami, ani si nedá slúžiť ľudskými rukami, ako keby niečo potreboval, veď on dáva všetkému život, dych a všetko. On z jedného stvoril celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme, vymedzil ľuďom čas a hranice bývania, aby hľadali Boha, či by ho nejako nenahmatali a nenašli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko.
V ňom žijeme, hýbeme sa a sme, ako to povedali aj niektorí vaši básnici:
‚Veď sme jeho rodom.‘
Nuž, ak sme Božím rodom, nesmieme sa nazdávať, že božstvo sa podobá zlatu, striebru či kameňu — výtvoru ľudského umu a zručnosti. Boh už teda nehľadí na časy nevedomosti a teraz ľudí napomína, aby všetci a všade robili pokánie. Lebo určil deň, keď bude spravodlivo súdiť celý svet skrze muža, ktorého ustanovil. Všetkým o tom poskytol spoľahlivý dôkaz, keď ho vzkriesil z mŕtvych.“
Keď počuli o vzkriesení z mŕtvych, niektorí si robili posmešky, iní zasa hovorili: „Radi si ťa o tom vypočujeme, ale až inokedy.“ A tak Pavol od nich odišiel. Niektorí muži mu však uverili a pripojili sa k nemu. Medzi nimi bol Dionýz Areopagita, žena menom Damaris a iní.